OLI CHRUM BLOG

Ako sa hrám na wannabe Carrie Bradshew.. alebo o tom, čo píšem, kým je muž na pive :)

Čo všetko sa zmení za tých 10 rokov, odkedy nám Elán spieval, že sme ženy a v očiach máme otázku, čo láska zmení? U mňa sa zmenilo veľa. Zmaturovala som, odišla na leto preč, vrátila sa, začala chodiť na výšku, znovu odišla, znova sa vrátila, doštudovala som školu, som bakalár, zmenila som frajera a potom ďalší zmenil mňa a potom som odišla do iného mesta a nedoštudovala som, našla som si prácu, znovu nový frajer, znovu sama, návrat domov, môj muž, pes, syn, bum 10 rokov v 5 riadkoch. Fakt 10? Veď ja si doteraz pamätám maturitné otázky. A pamätám si, ako som na obrubníku bozkávala s pekným chlapcom z mojej školy, ktorý sa mi nezdravil, ale karma ho dobehla a dnes ma má na krku každý deň. Hej, hej. Môj terajší frajer, je moja platonická láska zo strednej, bola som doňho a to -násťročné dievča vo mne má chuť aj dnes napísať do Bravíčka: ženy, na strednej nevedel, ako sa volám (chvalabohu, keď ste na strednej, meno Oľga nie je žiadna výhra :D) a dnes s ním zdieľam posteľ (a kúpeľňu a kuchyňu, chodbu a aj wc, no a hádam by aj stačilo) a priemerne tak jedenkrát do dňa ho donútim nazvať ma snúbenička. Aj dnes, keď si na to spomeniem sa ho hanbím. Potom si ho predstavím, ako chodí po byte bez papúč, čo ma rozčuľuje, a hanba je preč. Ale aj tak, môj idol je dnes môj starý, ha.

Keď sa s niekým rozídete prvýkrát je to rana pod pás. Teda, pre mňa bola, predsa len, s novou situáciou sa človek zmieruje ťažko a nikdy to nejde zo dňa na deň. O čom píšem vedia určite všetci, ktorí si prešli detskými láskami, ktoré neprežili dospievanie a tie zmeny, ktoré tomu prechádzajú. A potom prídu ďalšie vzťahy, a vás rozchody a hádky stále bolia. A vy sa buď niekam posúvate alebo sa cyklíte. U mňa to nebola otázka jedného dňa, zmena neprišla zo dňa na deň a vlastne tá zmena, aká by to mala byť, to ešte stále nejde. Stále som len žena s predmenštruačným syndrómom, na ktorom občas padajú všetky moje zásady, ale.. Vždy som pochopila, že to dobré na všetkom zlom nemôžeme vidieť hneď- Občas je potrebný čas. Vždy je potrebný čas. Lebo teoreticky hlave viete veci vysvetliť aj hneď, ale dohovoriť citom sa nedá. Ale ešte niekdy sa mi nestalo, že by som s plynúcim časom nevidela zmysel v tom, čo ma niekedy bolelo. Každý preplakaný rozchod, každé sklamanie, v škole, v práci, v ľuďoch ma viedlo tam. kam malo. Strašne sa chcem vyhnúť slovám ako náhoda, osud, karma, už aj tak budem patetická až až :) Ale keď ležím vedľa mojich chlapov, užívam si to a keď sa pozriem do minulosti, necítim hnev ani nenávisť, ani ľahostajnosť, ani sklamanie. Len si poviem, ahá- super, že sa to stalo, lebo všetko ma to viedlo sem, kde mám snáď byť. A nech sa bv budcnosti stane čokoľvek, nech by to bolo akokoľvek zlé, viem, že nad tým nemávnem rukou, ale viem, že už aspoň niekde v kútiku duše budem tušiť, že časom prebolí aj to a dovedie ma to na to správne miesto. Kto povedal, že cesta je cieľ? Nechce sa mi googliť, tak sa budem tváriť, že je to moja myšlienka :) vyššie som písala o nejakom cyklení sa. Každý má tie svoje veci - predstavy a túžby s ktorými ide do vzťahu a zároveň tam dáva kus seba. Ten kus o ktorom si myslí, že stojí za to- píšem teraz o ľuďoch, ktorí majú zdravé sebavedomie, tento blog nie je o extrémoch. Bolo by krásne na prvýkrát nájsť človeka, s ktorým si sadnete natoľko, že spolu prežijete celý život. Ale úprimne- koľkým z nás sa to podarí? Je to taká zmes náhody a šťastia, že je to veľmi ojedinelé. Nie je ale dôležité smútiť, ak sa to na prvýkrát nepodarí, ani keď sa to nepodarí na druhý, či na tretíkrát. Nie je obmedzený počet razov, kedy to je ešte okej a kedy nie. Je to o individuálnom pocite, komu to vyhovuje, aj 100 je v poriadku :) Oveľa podstatnejšie, podľa môjho názoru je, že ak sa človek dostane do stavu, že už mu to nevyhovuje, nadobudnúť schopnosť to zmeniť. Nechcem zovšeobecňovať, ale u mňa vždy platilo, že čo vyžarujem, to aj priťahujem. Teória mi vždy išla lepšie ako prax a aj napriek tomu, že som si veľa rokov uvedomovala, že robím chybu v tom, že čokoľvek očakávam, nedokázala som prestať. Mala som pocit, že ak do vzťahu niečo dávam, musím to zákonite dostať naspäť. To ale neplatí. Láska a vzťah nie je obchod, kde si za lásku kúpite lásku. A fungovať to ani nikdy nebude, aspoň nie dlhodobo, lebo čokoľvk zištné, nie je úprimné a čo nie je úprimné proste nemá predpoklad fungovať. Myslím, že najkrajšie to vidno na zvieratách alebo malých deťoch, ktorých láska si žiadne podmienky nekladie a ani nemá očakávania. Očakávanie vždy predchádza sklamaniu, o čo krajšie je nič nečakať a dostať viac. Nechcem, aby ste si mýlili zásady s očakávaniami. To je u mňa rozdiel. Napríklad- Zásada je neakceptovať klamstvo a vyžadovať úprimnosť. Očakávanie je, že čakám od partnera kvety, lebo kamoškin frajer jej nosí kvety každú stredu a keď túto stredu nedostanem bukrétu aj ja, budem prehodnocovať, či náš vzťah ešte má zmysel a na každú otázku- čo mi je- odpoviem NIČ. To, že kamošku možno jej frajer podvádza na každom kroku každý utorok už nevidíme, tak ako prehliadame to, že možno sme od frajera nedostali na narodky najväčšiu kyticu, ktorá by tak krásne ukázala na instagrame, ale za to nám vymenil zimné gumy a povysával auto, do ktorého si systematicky mrvíme celú zimu. Tieto príklady sú samozrejme zjednodušené, ale snáď ste zachytili pointu. Ja sama občas mám nejaké očakávania a tiež bývam sklamaná, ale pracujem na tom. Trvalo mi to veľmi dlho, kým som sa dopracovala k tomu, že vzťah nie je boj, ani vyjednávanie znepriateľených strán. Ale, že vo všetkých vzťahoch je najdôležitejšia pokora a schopnosť si proznať chybu. Často toho druhého zahltíme našimi požiadavkami a predstavami o tom, aký by mal byť, až zabúdame na naše vlastné chyby a nedostatky. Ženy často hovoria, že sa ich muži boja, že priťahujú len samé skrachované existencie, prípadne, že tí dobrí sú už zadaní- obvykle iným mužom :) Muži sa neboja, tí, ktorí za to stoja určite nie. Ak mám vedľa seba normálne zmýšľajúceho muža, nemôže ho predsa odstrašiť moje sebavedomie alebo samostatnosť, ale naopak, bude na mňa pyšný a bude ma podporovať, a z jeho mužnosti mu to nič neuberie. A na záver. Žena má zostať ženou. Keby to bolo inak Boh by stvoril len pekných a menej pekných mužov. My sme tu na to, aby sme boli nielen pekné, ale aj silné, múdre a milujúce zároveň. Aby sme mužom ukázali náš pohľad na svet, aby sa kvôli nám zmenili na ešte lepších, lebo sa im ten pohľad páči, nie preto, že musia. Aby nás akceptovali a aby boli akceptovaní, Tak ako vo všetkom, platí to, čo nám viselo na nástenke ešte v treťom ročníku na základke- nerob druhému to, čo nechceš, aby robil tebe :)