O škriatkovi neporiadkovi alebo o tom, že klamať sa nepatrí. Ani, keď už si veľkáč.
Toto nemal byť pôvodne blog, ale táto téma ma tak chytila za srdce a podľa reakcií aj mnohých z vás, že nedalo sa inak. Medzi najväčšie rodičovské pokrytectvo totiž patrí, že často, za účelom akéhosi vyššieho cieľa robíme deťom to, čo ich učíme, že sa robiť nemá. Klameme deťom.
Ja som proti akémukoľvek strašeniu detí, nikdy sa u nás nepoužíval vlk, policajt ani ujo, ale toto- škriatok neporiadok, mi prišlo také milé a hravé. Ach, dokonca som to mala prepracované a keď nám na okno priletela mucha, tak to bol akože špión, ktorý sledoval, či je v izbe poriadok. Občas, keď upratoval príliš pomaly, k nám škriatok dokonca zvonil. Cítim hanbu ešte viac, keď to je takto čierne na bielom, priznávam. Vďakabohu za naše múdre dieťa, ktoré toto klamstvo pomerne rýchlo prekuklo a škriatok viac nebol účinný. Lebo žiadne klamstvo nebude fungovať večne. S tým, čo viem teraz, vám hovorím- raz vaše deti upratovať začnú (a možno nie, sú dobrí ľudia na svete, ktorí k životu neporiadok a chaos potrebujú, a nie sú o nič horší od tých, ktorí upratujú radi.) Čo môžete spraviť je dookola vysvetľovať, ak je treba ukázať, ako hračky upratať, udržiavať stav hračiek v množstve, kedy sa z boxov či skriniek nevysýpajú a raz to zafunguje. Čo nezafunguje je to, že klamete vlastnému dieťaťu. Dnes má Riši päť a upratuje niekedy s nami, niekedy aj sám, za klamstvo som sa ospravedlnila, vysvetlili sme si to, aj sme sa zasmiali na tom a je to ok. Neriešim každú vytiahnutú kocku z lega, poviem vám tajomstvo, vraj až 80% šťastných detských izieb v skutočnosti vyzerá inak ako na fotke na instagrame. Psssst.
Toto je jedna z vecí, ktoré už nerobím. Vyrástla som z nich , poučila sa, ideme ďalej. Niektoré mamy k istým veciam dospejú hneď, iným treba čas, ďalšie dieťa aby pochopili. Ja sa radím do tej druhej skupiny. Nerobí to zo mňa dokonalú mamu a dlhá cesta predomnou, ale som vďačná za veci, ktoré sú už za mnou a snažím sa si ich nevyčítať. Lepšie na to prísť skôr, ako neskôr. Ale nie som v tom sama. Najčastejšie veci, ktoré občas zaboleli a ktoré ste mi písali, že už pri druhom dieťati nezopakujete boli tieto:
Spomínané strašenie.
„Ak budeš robiť to a to, zoberie ťa ujo..“ S rôznymi druhmi strašenia detí som sa stretla aj vo svojom okolí. Nesúdim, viem, že takéto niečo príde až vtedy, keď asi zlyhajú iné výchovné metódy. Najčastejšie prichádza do hry ujo. Uja vnímam ako tajomnú temnú autoritu, ktorá príde a zoberie dieťa. Otázka je kde? Nikdy som to neskúšala na chalanoch, ale obávam sa, že pri nich by to nepomohlo, lebo v ich predstave by ich ujo zobral na zmrzku, do hračkárstva alebo na plavošku a sme kde sme byť nechceli. Ujo je vylúčený teda.
Na rad prichádza psovitá šelma z lesa- vlk. Vlkovi PR dosť pokašlali už v Červenej čiapočke, Tri kozliatka s prasiatkami tomu tiež nepomohli a v tejto urbanlegend si ideme ďalej aj my. No, urban, s vlkom tiež nemôžeš pracovať všade, keď máš múdre dieťa. Lebo, keď sa ti hodí o zem v strede nákupného centra, čo povieš- že ušiel z chovproduktu? Nie, nie, vlkom praje prírodné prostredie. Ideálne s vlkom treba vyrukovať pri prechádzke, či turistike. Tiež treba posúdiť ale mieru odvahy detí, moje totiž vlka túžia vidieť a keby prišiel za ruku s medveďom, asi sa šľahajú o zem každých pár metrov.
Čo teda v meste? Určite tipujete správne- policajt. Policajt je autorita, o ktorej bežne tvrdíme, že pomáha a chráni, ale keď dieťa pizúka, že chce ďalšie lízatko- mení sa milý policajt na neľútostného netvora, pripraveného zasiahnuť proti jedovatému bielemu jedu a pomôcť a ochrániť bezmocného rodiča v zapeklitej situácii.
Je tu ešte jedna, legendami opradená možnosť- povedať svojmu dieťaťu pravdu. Vysvetľovať, dookola. Možno to nebude trvať týždeň, ani mesiac, možno to bude aj rok vysvetľovania, hádzania o zem a podobných srdcervúcich záležitostí, ale na konci sa nebudete cítiť ako odrbávač roka. To je dobrý deal, nie?
Deti a jedenie. Toto prináša situácie snáď od narodenia. Trable s kojením, nekojením, otázky okolia. Veľa blogov je tomu už venovaných a nechcem zachádzať do podrobností. Písali ste mi, že po narodení prvého dieťaťa ste dostávali veľké množstvo rád a je vám ľúto, že ste sa neriadili vlastnými pocitmi. Len malá rada aj odomňa, ak sú veci, o ktorých si myslíte, že patria pod vaše súkromie, komunikujte to s okolím. Spravte si vlastnú krabičku, je jedno či v nej bude dojčenie, nosenie, spanie, výchovné metódy a pripravte si formulku, ak sa s vami chce baviť niekto s kým to preberať nechcete. Stačí jednoduché- Prepáč, toto je moja súkromná vec. A úsmev. Neduste to v sebe, nekomunikujte nasilu, nevysvetľujte. Prepáč, o tomto sa nechcem baviť. Vybavené. Patrí to do priečinka budovania vlastnej asertivity, ale je to potrebné, pre našu pohodu, uvidíte, že tá druhá strana to väčšinou prijme dobre. A keď nie, teraz vám poviem niečo dôležité- nie je to VAŠA vec. Fakt J
Téma jedlo je ale moja. Keď sa niekto spýta, akí sú chalani jedáci, ja vlastne neviem odpovedať, lebo mám pocit, že sa to strieda. Nie sú ani prieberčiví, ale nezjedia všetko, ale to ani ja a ani si nemyslím, že je to potrebné, stravu majú pestrú, sú zdraví. Len teda problém nastáva, keď kvôli hre nie je čas na jedlo a hlad je zrazu akútny, cukor klesne a hnev sa derie von. Mám to aj ja, síce mám 32, ale keď som hladná nie som to ja (aj keď možno vlastne TO som naozaj ja, kto vie?)
Tu som mala motivačnú pani Zlosť. Nebol to už extrém ako škriatok neporiadok, nebojte. Vysvetlila som Rišimu, že na hru a fungovanie počas dňa si energiu dobíjame rôznymi spôsobmi a jedným z nich je aj jedlo, že ak vyhladne v brušku môže mať nervozitu, ktorá spôsobí, že sa hnevá, keď ani nevie prečo. Hrali sme to na pani Zlosť, ktorá sa hnevala, keď jej na hlavu padali rezance a mrkva z polievky a špeciálne neznášala vitamíny z ovocia a zeleniny. Od začiatku to ale nebolo o tom, že je skutočná, skôr to bola aká naša sranda. V oblasti jedenia mám ale tiež dlhú cestu pred sebou. Verím, že uvedomenie si toho, že nútiť dieťa zjesť z porcie, čo najviac, lebo vy ste do varenia jedla dali svoju energiu a čas, nie je dobrý spôsob vytvárania zdravých stravovacích návykov.
Úteky z domu. Nebolo to časté, ale predsa. Niekde musíte odísť, starým rodičom nechcete nechať dieťa rozhodené z odchodu a preto sa stratíte. Predtým ste síce hovorili, že niekam musíte ísť, ale ahoj si zašomrete popod nos a zdrháte na slobodu. Áno, lúčiť sa s dieťaťom, ktoré vás nechce pustiť je dlhšia ťažšia cesta, ale oveľa férovejšia a na konci cesty lepšia.
Spanie s dieťaťom, či bez dieťaťa. Tu mi prišlo viac protichodných odpovedí - jedna strana písala, že by si už dieťa nezvykla k sebe do postele a druhá strana písala, že už by nikdy nešlo cestou spánkového tréningu, či samostatnej postieľky. Neprikláňam sa ani na jednu stranu, spánková deprivácia je ťažká téma, a keď má dieťa zlý spánok, trpí celá rodina. Zo skúseností by som len povedala, že tak ako pri všetkom sa riadim potrebami svojimi, ale prevládajú potreby dieťaťa. Keď sa snažím silou mocou si vybrať, že bude buď na stopercent spokojné dieťa, alebo úplne spokojná ja- zvyčajne sme všetci v jednom veľkom kŕči.
Ja si malé deti občas predstavujem (nie, toto nie je slovná hračka, ja si fakt vizualizujem množstvo vecí) s krabičkami, ktoré treba naplniť a my rodičia im pomáhame. Je tam láska, samostatnosť. Niektoré deti majú tie krabičky väčšie a naplnia sa neskôr, iným deťom veľa dopĺňať netreba a zvládnu množstvo vecí skôr. Vystihnúť, správny moment, kedy je táto potreba naplnená pomáha rodičovský inštinkt a uvedomenie si skutočnosti, že deti naozaj prvoplánovo nie sú nastavené na to, aby nás citovo či inak vydierali.
A rovno premostím. Vydieranie a vyjednávanie. Nerozprávam teraz o nejakých zločincoch, ale o vašich deťoch. Ak spravíš toto a toto, tak bude toto a toto. Poznáte to, je aj množstvo takých vtipoch o vzťahoch- keď ja spravím toto, môj muž mi kúpi toto. Ale viete si NAOZAJ predstaviť, že by ste takto fungovali vo vzťahoch s partnerom. Joj, láska, prezleč si tento hrozný sveter, lebo večer nebude segedín. Hej, láska, pôjdem to obchodu, ale buď milá teraz a choď si umyť zuby. Alebo ja už neviem, čo. Hej, zvádza to občas aj mňa. Hej, včerajšia selfie s Rišim v príbehoch bola vymenená za čokolády. Ale ako som písala vyššie, učím sa. Chvalabohu, dieťa začne pomerne rýchlo zrkadliť a vydierať naspäť, čo vás donúti chtiac-nechtiac zmeniť aj túto vašu výchovnú metódu.
Ďakujem za to, že ste sa so mnou podelili, tejto téme sa ešte určite budem venovať <3
