Ako sa hrám na wannabe Carrie Bradshew.. alebo o tom, čo píšem, kým je muž na pive :)

Čo všetko sa zmení za tých 10 rokov, odkedy nám Elán spieval, že sme ženy a v očiach máme otázku, čo láska zmení? U mňa sa zmenilo veľa. Zmaturovala som, odišla na leto preč, vrátila sa, začala chodiť na výšku, znovu odišla, znova sa vrátila, doštudovala som školu, som bakalár, zmenila som frajera a potom ďalší zmenil mňa a potom som odišla do iného mesta a nedoštudovala som, našla som si prácu, znovu nový frajer, znovu sama, návrat domov, môj muž, pes, syn, bum 10 rokov v 5 riadkoch. Fakt 10? Veď ja si doteraz pamätám maturitné otázky. A pamätám si, ako som na obrubníku bozkávala s pekným chlapcom z mojej školy, ktorý sa mi nezdravil, ale karma ho dobehla a dnes ma má na krku každý deň. Hej, hej. Môj terajší frajer, je moja platonická láska zo strednej, bola som doňho a to -násťročné dievča vo mne má chuť aj dnes napísať do Bravíčka: ženy, na strednej nevedel, ako sa volám (chvalabohu, keď ste na strednej, meno Oľga nie je žiadna výhra :D) a dnes s ním zdieľam posteľ (a kúpeľňu a kuchyňu, chodbu a aj wc, no a hádam by aj stačilo) a priemerne tak jedenkrát do dňa ho donútim nazvať ma snúbenička. Aj dnes, keď si na to spomeniem sa ho hanbím. Potom si ho predstavím, ako chodí po byte bez papúč, čo ma rozčuľuje, a hanba je preč. Ale aj tak, môj idol je dnes môj starý, ha.

Keď sa s niekým rozídete prvýkrát je to rana pod pás. Teda, pre mňa bola, predsa len, s novou situáciou sa človek zmieruje ťažko a nikdy to nejde zo dňa na deň. O čom píšem vedia určite všetci, ktorí si prešli detskými láskami, ktoré neprežili dospievanie a tie zmeny, ktoré tomu prechádzajú. A potom prídu ďalšie vzťahy, a vás rozchody a hádky stále bolia. A vy sa buď niekam posúvate alebo sa cyklíte. U mňa to nebola otázka jedného dňa, zmena neprišla zo dňa na deň a vlastne tá zmena, aká by to mala byť, to ešte stále nejde. Stále som len žena s predmenštruačným syndrómom, na ktorom občas padajú všetky moje zásady, ale.. Vždy som pochopila, že to dobré na všetkom zlom nemôžeme vidieť hneď- Občas je potrebný čas. Vždy je potrebný čas. Lebo teoreticky hlave viete veci vysvetliť aj hneď, ale dohovoriť citom sa nedá. Ale ešte niekdy sa mi nestalo, že by som s plynúcim časom nevidela zmysel v tom, čo ma niekedy bolelo. Každý preplakaný rozchod, každé sklamanie, v škole, v práci, v ľuďoch ma viedlo tam. kam malo. Strašne sa chcem vyhnúť slovám ako náhoda, osud, karma, už aj tak budem patetická až až :) Ale keď ležím vedľa mojich chlapov, užívam si to a keď sa pozriem do minulosti, necítim hnev ani nenávisť, ani ľahostajnosť, ani sklamanie. Len si poviem, ahá- super, že sa to stalo, lebo všetko ma to viedlo sem, kde mám snáď byť. A nech sa bv budcnosti stane čokoľvek, nech by to bolo akokoľvek zlé, viem, že nad tým nemávnem rukou, ale viem, že už aspoň niekde v kútiku duše budem tušiť, že časom prebolí aj to a dovedie ma to na to správne miesto. Kto povedal, že cesta je cieľ? Nechce sa mi googliť, tak sa budem tváriť, že je to moja myšlienka :) vyššie som písala o nejakom cyklení sa. Každý má tie svoje veci - predstavy a túžby s ktorými ide do vzťahu a zároveň tam dáva kus seba. Ten kus o ktorom si myslí, že stojí za to- píšem teraz o ľuďoch, ktorí majú zdravé sebavedomie, tento blog nie je o extrémoch. Bolo by krásne na prvýkrát nájsť človeka, s ktorým si sadnete natoľko, že spolu prežijete celý život. Ale úprimne- koľkým z nás sa to podarí? Je to taká zmes náhody a šťastia, že je to veľmi ojedinelé. Nie je ale dôležité smútiť, ak sa to na prvýkrát nepodarí, ani keď sa to nepodarí na druhý, či na tretíkrát. Nie je obmedzený počet razov, kedy to je ešte okej a kedy nie. Je to o individuálnom pocite, komu to vyhovuje, aj 100 je v poriadku :) Oveľa podstatnejšie, podľa môjho názoru je, že ak sa človek dostane do stavu, že už mu to nevyhovuje, nadobudnúť schopnosť to zmeniť. Nechcem zovšeobecňovať, ale u mňa vždy platilo, že čo vyžarujem, to aj priťahujem. Teória mi vždy išla lepšie ako prax a aj napriek tomu, že som si veľa rokov uvedomovala, že robím chybu v tom, že čokoľvek očakávam, nedokázala som prestať. Mala som pocit, že ak do vzťahu niečo dávam, musím to zákonite dostať naspäť. To ale neplatí. Láska a vzťah nie je obchod, kde si za lásku kúpite lásku. A fungovať to ani nikdy nebude, aspoň nie dlhodobo, lebo čokoľvk zištné, nie je úprimné a čo nie je úprimné proste nemá predpoklad fungovať. Myslím, že najkrajšie to vidno na zvieratách alebo malých deťoch, ktorých láska si žiadne podmienky nekladie a ani nemá očakávania. Očakávanie vždy predchádza sklamaniu, o čo krajšie je nič nečakať a dostať viac. Nechcem, aby ste si mýlili zásady s očakávaniami. To je u mňa rozdiel. Napríklad- Zásada je neakceptovať klamstvo a vyžadovať úprimnosť. Očakávanie je, že čakám od partnera kvety, lebo kamoškin frajer jej nosí kvety každú stredu a keď túto stredu nedostanem bukrétu aj ja, budem prehodnocovať, či náš vzťah ešte má zmysel a na každú otázku- čo mi je- odpoviem NIČ. To, že kamošku možno jej frajer podvádza na každom kroku každý utorok už nevidíme, tak ako prehliadame to, že možno sme od frajera nedostali na narodky najväčšiu kyticu, ktorá by tak krásne ukázala na instagrame, ale za to nám vymenil zimné gumy a povysával auto, do ktorého si systematicky mrvíme celú zimu. Tieto príklady sú samozrejme zjednodušené, ale snáď ste zachytili pointu. Ja sama občas mám nejaké očakávania a tiež bývam sklamaná, ale pracujem na tom. Trvalo mi to veľmi dlho, kým som sa dopracovala k tomu, že vzťah nie je boj, ani vyjednávanie znepriateľených strán. Ale, že vo všetkých vzťahoch je najdôležitejšia pokora a schopnosť si proznať chybu. Často toho druhého zahltíme našimi požiadavkami a predstavami o tom, aký by mal byť, až zabúdame na naše vlastné chyby a nedostatky. Ženy často hovoria, že sa ich muži boja, že priťahujú len samé skrachované existencie, prípadne, že tí dobrí sú už zadaní- obvykle iným mužom :) Muži sa neboja, tí, ktorí za to stoja určite nie. Ak mám vedľa seba normálne zmýšľajúceho muža, nemôže ho predsa odstrašiť moje sebavedomie alebo samostatnosť, ale naopak, bude na mňa pyšný a bude ma podporovať, a z jeho mužnosti mu to nič neuberie. A na záver. Žena má zostať ženou. Keby to bolo inak Boh by stvoril len pekných a menej pekných mužov. My sme tu na to, aby sme boli nielen pekné, ale aj silné, múdre a milujúce zároveň. Aby sme mužom ukázali náš pohľad na svet, aby sa kvôli nám zmenili na ešte lepších, lebo sa im ten pohľad páči, nie preto, že musia. Aby nás akceptovali a aby boli akceptovaní, Tak ako vo všetkom, platí to, čo nám viselo na nástenke ešte v treťom ročníku na základke- nerob druhému to, čo nechceš, aby robil tebe :)

..taký trošku iný blog.

Aj keď v poslednej dobe sa skôr vyňadrujem, než vyjadrujem, udalosti posledných dní a týždňov mi nedajú pokoj. 

Keď som sa predminulú noc zobudila, aby som nakojila krpca, chytila som do ruky mobil a snažila som sa trošku prebrať, aby som nezaspala. Udalosti, ktoré sa stali v Paríži ma prebrali tak, že od piatej ráno som už nemohla zaspať vôbec. Viem, nie sú to ojedinelé hrôzy, dennodenne sa dejú iné, možno horšie veci, o ktorých bežné médiá neinformujú. Prečo to tak je neriešim. Môj muž ma naučil, že sú veci, ktoré neovplyvním a nemá zmysel sa tým zaoberať a trápiť. Tak som v tomto duchu uzavrela tému ponožiek pohádzaných po zemi, ľudí bez zmyslu pre humor a tiež to, či náš svet riadia ilumináti podľa nejakého vyššieho svetového poriadku alebo nie. Možno to zo mňa robí ovcu, ale ako sa hovorí- i dont care, mohli by ma volať aj horšie :) 

To, čo mi napadlo je, či je zodpovedné do takéhoto sveta priviesť deti. Deti, ktoré možno o pár rokov budú utekať pred vojnou alebo v nej bojovať. Oplatí sa kvôli pocitu, naplneniu vlastnej sebeckej predstavy o rodine a uspokojeniu materinského inštinktu splodiť nového človeka bez toho, aby sme mali istotu, čo bude zajtra a či naše predstavy o tom, že žijeme v mieri nespadnú ako domček z karát? Myslím si, že odpoveď je áno. Nie sme prvá generácia žijúca v neistote. Naši starí rodičia prežili vojnu, rodičia prežili veľkú časť života v režime, kde sa báli vyjadriť svoj názor a my sme sa narodili do doby, kde padali železné opony, rúcali sa múry, ale aj tak nič nebolo isté. Ak by som šla ďalej do minulosti- dobu temna vždy vystriedalo znovuzrodenie. Stredovek a renesancia.. Raz sme hore, raz dole. Možno naozaj nastal čas, kedy ľudstvo musí spadnúť nižšie po kĺzačke sinusoidy, aby sme zas mohli stúpať hore. 

A jedinou nádejou sú deti. To ako ich vychováme. To, koľko lásky sme schopní im dať, aby ju mohli rozdávať do sveta ďalej. Ako im ukázať, ako žiť správne. Že je dôležitá pokora a nie moc. Že ľudia nie sú len dobrí alebo zlí a že nie je dôležité sa nepomýliť, ale dokázať si priznať chybu. A že ľudia sa naozaj nedelia podľa vierovyznania alebo farby pleti, či krajiny z ktorej pochádzajú. Že tolerancia je dôležitá a že počúvať niekedy znamená viac než rozprávať. Také tie staré známe pravdy, ktoré sú tu už veky vekov, ale občas na ne zabúdame. A vždy, keď si budeme myslieť, že my vychovávame deti, tak by sme sa mali zamyslieť, že tí malí a neskazení človiečikovia sem prišli, aby vychovali nás. Takže definitívne- odpoveď je áno, napriek tomu, čo sa deje. V Paríži, v Bejrúte, na Ukrajine, v Sýrii, alebo možno len vo vedľajšom byte, kde sa niekto možno práve teraz trápi..verím, že nás nečakajú zlé časy. Čakajú nás také časy, aké si zaslúžime. Snažme sa, aby boli čo najlepšie.

#justpray ☺️

Všetkými masťami mazaný..alebo o tom, akú kozmetiku používame :)

Som mamou len pár týždňov, ale zo dňa na deň si viac a viac potvrdzujem jedno pravidlo, ktoré platí nielen v reklame na istý nápoj - nasleduj inštinkt. Je to to najlepšie, čo môžete spraviť, aj pre vaše dieťa, aj pre vašu pohodu. V dobe internetu a všade dostupných informácií si mnohokrát povieme, aké ťažké to mali naše mamy, odkiaľ brali informácie - veď je zázrak, že sme vôbec prežili, keď nemohli každé naše odgrgnutie preberať na internetových fórach a googliť každú našu vyrážku. Opak je pravdou- tých informácií je dnes také množstvo a často sú protirečivé, že namiesto toho, aby nám pomohli nás len viac mätú. 

Keď sa mi začiatkom septembra narodil môj prvý syn, prvé dni si pamätám len matne. Namiesto toho, aby som si ich naplno užívala, využila som každú voľnú chvíľu, aby som ju strávila na internete a hľadala informácie, pretože som mala pocit, že ak si nepozriem video, ako sa má dieťa držať správne, zaručene mu poškodím chrbticu a ked mi o pár rokov doktor oznámi, že moje dieťa má skoliózu, do smrti si neodpustím, že som si to video nepozrela. Dospelo to do takého štádia, že pri kojení som držala mobil pri hlávke môjho drobca a hľadala a hľadala. Má ležať na chrbte alebo na brušku, odgrgnúť- neodgrgnúť, nosiť-nenosiť, šatkovať- nešatkovať, používať obyčajné plienky alebo jednorázové.. Jedného dňa mi mobil vypadol z ruky, pár milimetrov od jeho hlavy a vtedy som si povedala definitívne stop.  

Posledných pár dní pred pôrodom som venovala poctivému zhromažďovaniu vecí do pôrodnice, kde som mala všetko od teplomeru až po kvapky na bolesť bruška - aj keď, čo je to kolika, som tušila len matne, pripravená a zásobená som sa cítila lepšie. Vždy som síce trvala na tom, že je zbytočné sa predzásobovať dopredu, keď žijeme v dobe, kde je v obchodoch na dosah tovar od výmyslu sveta prakticky nonstop, ale bolo to také kázanie vody a pitie vína (samozrejme metaforické v mojom tehotnom stave :) ). Keďže som mala naozaj nadbytok vecí, ktoré som nikdy nepoužila a dnes by som ich z môjho must have zoznamu vynechala - preto radím. Zoznam si píšte už v prvom trimestri - do ôsmeho mesiaca máte čas škrtať, škrtať a škrtať. Ak to nedokážete vy, požiadajte hormónmi neovplyvnenú a tehotenským kukučom neovplyvnitelnú kamošku, nech vám pomôže. Mala som pocit, že mi nechýba nič, ale človek sa učí za pochodu a to čo ešte potrebujem som zistila až keď sme prišli z pôrodnice domov. Keďže môj syn sa narodil presne na termín a v brušku si pobudol 40 týždňov, jeho koža bola rozmočená a po pár dňoch sa moje krásne bábätko začalo šúpať ako malé háďa. Moje predsavzatie, že nebudem od narodenia používať žiadne kozmetické prostriedky, aby sa koža sama prispôsobila a prirodzene premasťovala tak odišlo spolu s posledným kúskom jeho pokožky, ktorá nebola pokrytá šupinkami. Začalo sa teda hľadanie najvhodnejšej kozmetiky. Na začiatku som si stanovila kritériá - zvučná značka nebola rozhodujúcim faktorom, hľadala som čistú kozmetiku bez zbytočných prísad a parfumácie, ktorá by obsahovala všetko, čo budem najbližšie týždne potrebovať, keďže som nechcela kombinovať sortiment rôznych značiek. Potrebovala som krém na riťku a zapareniny, jemnú umývaciu emulziu, čistiace mlieko pre prípad, že v okolí nie je voda a olejček na premastenie suchej pokožky. Najprv sa mi to zdalo nemožné, keď som už konečne objavila niečo vyhovujúce, nakoniec sa ukázalo, že to predsalen nie je ono. Keď som natrafila na kozmetiku Bimbobio na stránke Feedo.sk , potešilo ma, že obsahuje všetky vyššie spomínané výrobky. Priznám sa, že na začiatku ma odradilo práve to BIO- keďže trend posledných rokov hovorí - dajme nálepku BIO na všetko, predá sa to samé. Preto si vždy dôkladne čítam aj zloženie, tentoraz sa žiadna hra na schovávačku nekonala. Všetky výrobky majú jemnú prírodnú vôňu a vždy, keď cítim olejček, spomeniem si na obdobie spred pár týždňov, keď sme si priniesli voňavého Riška z nemocnice. Olejček je dokonca už do polovice minutý, keďže ním nešetrím - používam ho do kúpeľa, na masáž po kúpeli a aj na masáže boľavého bruška a párkrát, otočená chrbtom k synovi, som si ho dovolila dať aj na svoju tvár. Snáď mi to o pár rokov nevráti a nebude mi kradnúť kozmetiku on :)

Veci, ktoré ste sa o materstve vždy báli spýtať (..a vlastne ste ich ani nechceli vedieť)

Začnem zostra. Kojenie bolí.. Áno, kŕmia nás tým od mlada- pôrod bolí a o tom, čo sa deje na mieste, kde prejde hlava s plieckami nasledovaná malým človiečikom, písať radšej nejdem (tí, ktorí o tom počuť nechcú, môžu predošlú vetu vynechať a to, že toto upozornenie je na konci tejto vety pramení z mojej čistej zákernosti, haha). Samozrejme, pre fajnšmekrov je tu aj cisársky rez- že vraj skratka od „rozrežte mi brucho, vytiahnite dieťa, zošite ma a ja si pár mesiacov mesiacov v kľude ani nekýchnem“ rez. Ale áno, cisársky znie lepšie. Kinematografia má metre a metre dokumentov s jačiacimi ženami počas kontrakcíí, ale ani jednu, ktorá mrví nohami, keď sa jej dieťa prisaje na krvavú bradavku. Áno, bola som štastná, že kojím, puto medzi dieťaťom a matkou vytvárajúce s apočas kojenia je nádherné, tá imunita, ktorú dieťaťu dávate atď. Poviem vám, žiadne erotické sny- o Nutrilone a fľaši som snívala. Áno, dnes už prešlo 7 týždňov a je to lepšie, ale žiadam osvetu- kojenie bolí milé ženy a malo by sa o tom vedieť, ale napriek tomu je to tá najlepšia forma masochizmu - 50 odtieňov šedej v materskej verzii :)

Apropó pôrod. Vo filmoch má žena vždy prehodené niečo cez nohy- najčastejšie zelenú plachtu, ktorá zabraňuje mužovi, aby videl všetko do detailov. Tak - takúto plachtu nedostanete. Tomi videl všetko. Môj hrdina, pred ktorým som sa prvý rok vzťahu tvárila, že ani necikám, mal teda v priamom prenose.. všetko. Počas pôrodu som povedala len tri vety. Dve holé: 1. Voda. 2. Tlačím. A jednu rozvitú: Tomisko, nedívaj sa.

Materinský inštinkt a materinský spánok prídu po pôrode. Materinský inštinkt teda prišiel okamžite, o tom po tom, keby mi kázali po pôrode zjesť placentu, ako jedného času plánoval Tom Cruise- to by som asi zvažovala, ale keď mi po pôrode priložili na brucho malého Riška to bol pocit ako Big tasty Bacon po týždňovej hladovke na milióntu (áno, môj tehotenský apetít nechal značné pozostatky na mojej schopnosti tvoriť schopné prirovnania.) Materinský spánok sa ale nedostavil. Moja mamina hovorí, neboj, príde to- keď si bola malá, spala som pri tebe ako myš na vreci. Tak som sa na to spoľahla. Tiež som spala ako myš. Vo vreci. Pridusená, polomŕtva. Proste nič. Zobudila som sa na hlas môjho Tomiho, ktorý mi prikladal môjho syna- už opatreného a prebaleného vysvetľujúc mu: teraz mame vytiahneme prso a môžeš piť, neboj sa, ona sa nezobudí. A spala som ďalej.

To, že ste matka z vás nerobí členku stáda matiek. Môj muž má tendenciu spájať ma s inými matkami. Aha, tá má kočík môžete sa kamošiť. No nemôžeme. Tak ako si všetci fúzatí nebudú rozumieť, len preto, že majú fúzy alebo sa nebudem kamošiť so všetkými ľuďmi v knižnici, lebo jéééj, super - všetci sme gramotní.

Vycítite, keď je dieťa hladné. Čo je nádherné, toto puto funguje obojstranne. Nech spal akokoľvek tvrdo, nech som si do čaju dala koľkokoľvek rohypnolu, ehm, medu som chcela napísať, medu. Vždy, keď som otvorila, chladničku. Keby chladničku, vždy, keď som len pomyslela na jedlo, že by bolo fajn si dať obed o pol piatej poobede, malý začal plakať. V rámci popôrodnej diéty veľmi dobré. Hovorím si okej, moje dieťa chce fit mamu. Potom ale začal plakať, aj keď som odišla behať a to ma miatlo. Nakoniec som sa naučila jesť za pochodu. Keď som si po pár týždňoch prvýkrát dala stravu, ktorá nebola 5 krát zohriata a aj tak studená a mohla som to zjesť po sediačky, bola som nesvoja a chvíľku som si myslela, že inak ako v stoji už prežúvať neviem. Ale, vraciame sa spať do normálnych kolají a navyše naučila som sa kojiť a jesť naraz. Omrvinky v detských vlasoch rovnajú sa šťastná mama - pamätajte.

Myslíte si, že dieťa potrebuje kľud a ticho? Omyl. Dieťa potrebuje fén, vysávač a hluk. Keď som to zistila, išiel u nás nonstop z youtube zvuk vysávača- 16 hodín čistého hluku, krása. Prvé dni si hovorím, že sa zblbnem. Pár krát som zabudla, že to mám pustené a snažila sa zívnuť, aby mi odľahlo v ušiach. Po pár dňoch som dospela do štádia zmierenia- lepšie počúvať vysávač ako Spievankovo. A tak si to užívam.

Mimochodom zvuky. Poznáte ten zvuk pípnutia SMS, keď vám píše nový frajer alebo pukanie bublinkovej fólie. Strašná satisfakcia. A od septembra si na zoznam píšem aj – detské grgnutie. Tri hodiny ráno, vaše boľavé kríže, 10 minútové prechádzky po izbe a zrazu vám dieťa grgne do ucha. Hotová symfónia, Bach aj s Mozartom si môžu pískať,

Stratenie pojmu o čase. Vždy som bola časovo neskoordinovaná, nepresná a zmätená ohľadne dňa v týždni. Dnes si prídem strašne orientovaná, keď viem, ktorý je mesiac. November, keby ste chceli vedieť. O mesiac sú Vianoce a potom predpokladám, že zas stratím prehľad, navyše sa bude meniť rok. Strašný chaos. Straš-nýý.

Jediná téma je dieťa. Tak veľmi by ste sa chceli rozprávať aj o niečom inom. Ale - nedá sa. Skúšate, ale nič vám nenapadá. Aj začnete vetu, distingvovane a úplne mimo témy materstvo a po 30 sekundách si uvedomíte, že hovoríte o kojení. A ste, kde ste nechceli. Navyše množné číslo- tak veľmi som sa tomu chcela vyhnúť a potom som sa zrazu videla ako sa pozerám na samu seba, zhora, ako v nejakom filme, ako rozprávam predavačke v obchode- ako kakáme, cikáme a papáme a spinkáme. Snáď to bola tiež matka a pochopila, že prvé tri sa vzťahovali len na moje dieťa.

Obchod je kultúrny zážitok. Prvýkrát som bola v drogérii sama a cítila som sa ako pani. Stála som pri dekoratívnej kozmetike a cítila vietor vo vlasoch ako Leo keď držal Kate na prove Titaniku Bola to minúta a potom mi začalo chýbať dieťa. Ale milé slobodné ženy. Užívajte si obchody a drogériu a kino a výlety- aj osamote. Mať dieťa je super, ale zaberie vám obrovskú časť mysle a už nikdy to nebude len váš čas. Ale- aby som bola aj sentimentálna a trošku patetická /ja môžem, ja kojím) zaberie vám aj obrovskú časť srdca a to stojí za všetko :)

Keď vám dochytajú a dohladkajú tehotenské bruško myslíte si, že ste za vodou. Nie ste. Radšej by mi ľudia mohli ďalej hladkať brucho, len nech mi nechytajú dieťa. Ja týmto pohnútkam nechápem. Áno je milé a krásne, ale to môže byť aj kamoškin manžel a chytáte ho? Nie. Bozkávate? Nie. Ani na rúčku? Nie, ani tam. Tak to nerobte ani s dieťaťom. Aspoň kým je malinké a nemá imunitu. Keď bude staršie a bude sa chcieť mojkať, príde za vami aj samé, zatiaľ mu stačí mama. Prosím, rešpektujte to :)

Dieťa a spánok je samostatná kapitola. Niekedy ste unavení a tešíte sa, kedy zaspí, aby ste ho pár minút na to zobudili štuchaním do líca a ubezpečovaním sa, či dýcha a môžete znovu uspávať, aby ste o pár minút zas štuchali do líca. Nekončiaci kolotoč. Chcela som sa vyhnúť chvastaniu, ale máme najlepšie dieťa na svete a nechápem, že som sa skoro celú stranu ovládala, aby som to nespomenula, ale niekedy si vydýchnete, keď konečne zaspí (je to vhodný čas na to povysávať, oprať a pozerať si do zblbnutia jeho fotky v mobile). Aj u nás prišiel tento stav, keď sa nám zdalo, že sa hýbe, pošepky sme jeden druhého upozorňovali, aby sa nepohol a nenadväzoval očný kontakt. U nás vládnu prísne pravidlá- kto zobudí dieťa, ten ho kojí. A tak sa môj 86 kilový chlap naučil levitovať a ja som vlastne celkom rada, že to kojenie vždy pripadne na mňa, lebo po 4 hodinovom spánku mi to moje krpaté dieťa hrozne chýba.

Toto vám o materstve asi nepovie nikto a viete prečo? Lebo to nie je podstatné. Lebo v sekunde, keď sa vám narodí ten malý človiečik, váš svet sa zmení spôsobom, aký sa opísať nedá. Je to najdokonalejší pocit na svete a na ničom inom už nikdy nebude záležať. Zmysel dostanú aj boľavé kríže, aj kruhy pod očami, aj strach, ktorý budete cítiť vždy. Už celý život bude mať zmysel, lebo je to dokonalá láska, stelesnená v maličkom tvorovi, ktorý vás roztopí úsmevom, a každým jedným malým pokrokom, ktorý spraví. Každý odplakaný zúbok bude mať ospravedlnenie, lebo to znamená, že vaše dieťa rastie a dospieva, pred vašimi očami, nikto, komu ste dali život. Už nikdy nebudete niečo robiť len tak pre nič, všetko budete robiť len kvôli niekomu a nebude vám to pripadať ako obeta. Všetko sa vám miliónkrát vráti a čo dáte, dostanete naspäť.

(Tento článok nie je písaný ako dôvod prečo nemať deti, kto to tak pochopí, tak si môže prísť ku mne po trošku zmyslu pre humor alebo kakao z materského mlieka, oboje je dobré na nervy, vraj :) )