..o peknom talianskom lete, stratení v preklade, obchode a v Ríme
II. časť
..sú veci, ktoré netreba brať vážne. Internet je plný
výrokov, ktoré sú s čarovným fontom pripnuté k obrázku nejakej známej
osobnosti (v TOP 5 je určite Marilyn Monroe, ako symbol emancipovanej ženy,
ktorá to v 30 zabalila kvôli ženatému chlapovi a v tesnom závese
za ňou ide Ghándí, ktorého filozofiu síce nepozná ani 5 percent ľudí, ale keď
sa rozídeš s frajerom a nazdieľaš na všetkých sociálnych sieťach
Ghándiho, ten sviniar určite oľutuje akú intelektuálnu čaju pustil k vode (btw,
zátvorky v zátvorke sú moja špecialita. ))
Z tejto kategórie vymyslených výrokov je môj obľúbený -
v Ríme sú ulice dláždené zlatom. Napíšem k tomu len jedno - nie sú.
A napíšem aj druhé - ak chcete v Ríme prežiť pár dní ako my, tak
z ulice si zoškrabete jedine turistami pošliapanú žuvačku, ale zlato určite
nie. A teda, aby som napísala aj tretie - majte vo vrecku aspoň 100 evri,
neobmedzený výber z účtu alebo aspoň plne natankovnú nádrž. My sme nemali
ani jedno.
Rím obidvaja zbožňujeme. Ja som tam bola už tretíkrát a trošku
som mala tendenciu tváriť sa, že po pamäti poznám všetky ulice, ale pravda je, že od Vatikánu
napravo sa strácam. Takže som bola dôležitá len chvíľku a navigáciu sme
mali zapnutú. Rím bolo mesto, kde sme sa počas nášho roadtripu zdržali
najdlhšie - 4 dni, a stále to bolo málo. Do Ríma sa ešte vrátim, lebo ak ja
nie som reinkarnovaný Ceasar, tak potom už nikto. Kto namieta, nech po mne hodí
olivovú ratolesť teraz, alebo nech navždy mlčí. (Pozn.: Ale vážne, nehádžte po mne
žiadne ratolesti, na tomto mieste je namieste pripomenúť. Že v bruchu mám
vlastnú a stačí mi, keď sa po mne hodí o pár rokov ona. (Vydržala som
napísať skoro pol strany, bez toho, aby som nespomenula, že som tehotná, je asi
môj nový rekord, v osobnom živote mi to tak nejde, tam to zvyčajne
zakomponujem niekde medzi pozdrav. Dobrý..som tehotná..deň..)
Každopádne, pri
Ríme sa moja slovná zásoba znovu obmedzuje, lebo Rím treba jednoducho vidieť celý. Netreba
si plánovať ČO treba vidieť, treba si vyhradiť len dostatok času a motkať
sa a vychutnávať si a nasávať. Na Rím sa proste nechytá žiadne mesto, dokonca ani väčšina ľudí, ktorých poznám, nemá charizmu ako toto mesto, je totiž oveľa ŽIVŠIE ako sa zdá. Fakt, keď budem mať 40 rokov a moje dieťa bude mať kľuč na šnúrke
a bude si vedieť uvariť aspoň 5 druhov základných jedál - pričom počítam
aj chlieb vo vajci, čaj a rožok so šunkou, tak ja sa sťahujem do Ríma. Teraz to znie, akoby mi Rím platil za reklamu
v týchto turisticky hluchších mesiacoch, ale nie. I keď okej, ak zaznamenajú
nasledovné týždne zvýšený počet turistov, nepopieram, môj blog má silu (smajlík
(taký ten vyškerený))
Ak by som mala nájsť aspoň jednu chybu na Ríme, tak určite
mestská pláž. Čierny piesok, more neurčitej farby a vône. Pláž v Ríme
nie je jedna z tých, kde sa odfotíte a dáte hešteg Paradajz. A taktiež, ak Vás tam zoberie frajer namiesto očakávaného
Bali/Thajska/Seychel, ste zlatokopka nižšej triedy a treba dofúknuť
pery a loviť v iných vodách.
My sme mali pláž ako bonus ku kempu, ktorý bol ale naopak veľmi pekný, mali sme
super miesto a bolo to blízko do mesta metrom, takže na tých pár dní
určite super.
Posledný deň v Ríme sme si nechali na nákupy. Bolo to už pri
odchode, auto sme si odparkovali v garáži, ktorá súce nebola najlacnejšia,
ale bohužiaľ talianske parkovacie miesta v centre sú predsa len skôr viac
stavané na Vespy, než na Ducato. Vychytali sme obdobie výpredajov a dvojposchodová ZARA,
v ktorej veci po nájazde pizzou dobre živených Talianok vyzerali tak, že by ste s nimi utreli skôr podlahu na ktorej boli pohádzané. Keď som sa ale po minútach prehrabávania pohla ku kabínkam, dostatočne
obsypaná vecami, pristúpil ku mne dobre stavaný černoch a povedal, že už
zatvárajú a kabínky sú zavreté. Takže jediná cesta bola
k pokladni. Hovorím si, dievča, máš sa v oku, nemusíš skúšať, bude ti
to. Tak som sa vybrala k pokladni, po chvíľke sa pridal aj Tomík
a svorne sme si našu výpredajovú dávku šli uhradiť. Problém nastal, keď
som sa rozhodla platiť mojou novou kartou a zistila som, že neviem pinkód.
Bola fakt nová a finta - napíš si pinkód priamo na kartu, je trošku
zaznávaná, spoľahla som sa len na pamäť, ktorá zlyhala. Vyzerala som ako
dievčina z východného bloku, ktorá niekomu v metre šlohla peňaženku
a teraz, v obchode, s plnou náručou lacných handier dúfa, že pin
budú 4 nuly. Vedľa mňa stál môj hrdina, ktorý ale mal svoju kartu nachystanú.
Viete, ste s niekým dva mesiace, nechcete aby to vyzeralo blbo, že "zaplať
mi, veď si môj frajer, nie je to predsa Vitón, ale len Zara, tak sa netvár", ale jasné, Tomi povedal, že to
zaplatí, veď môj pinkód zistíme neskôr. Predavačka sa už netrpezlivo usmievala
a čakala čo príde. Ale neprišlo nič, teda nie ani tak neprišlo, ale skôr neprešlo- transakcia neúspešná. Bolo mi jasné, že tie veci, tam budú musieť
zostať, ale v tej chvíli mi to bolo jedno. Obaja sme cestou k východu
uvažovali, ako si kúpime jedlo, vodu, natankujeme a zaplatíme garáž, aby
sme ju mohli opustiť. V živote som nebola naraz taká smädná, hladná,
a necítila takú potrebu opustiť garáž a natankovať ako vtedy. Išli
sme mlčky okolo výkladov k autu a rozmýšľali, kde nastala chyba.
Samozrejme, v ten deň sme už čo to platili, vrátane niekoľkodňového ubytka
v kempe, a tak jedinou možnou príčinou sa ukázal byť prečerpaný denný
limit. To čo bolo ďalej asi môj mozog trošku vytesnil, keďže si pamätám len ako
sme za posledné drobné zaplatili parking a potom si spomínam už len na benzínku, ku ktorej sme sa našťastie prepracovali a jedlo, ktoré sme si
tam nakúpili.
Ja viem, ja viem, ľudia denno denne cestujú do krajín
tretieho sveta, kde sa im stávajú horšie veci. I keď, kým nie ste
v ZARE, v Ríme a nedôjdu vám finančné prostriedky, nikdy neviete
povedať, čo je FAKT zlé. Čiže, do Ríma, už len s plnou peňaženkou, žiadne
karty, poctivá hotovosť a mince, najlepšie prilepené v obálke priamo
na telo - to je istota a jediná rada, týkajúca sa Ríma, ktorú Vám dám.
Aby som ale tento príbeh skončila pre dnešok štastne, keď
sme sa pohli ďalej a dostali sa až do Tokánska a navštívili
Florenciu, vrátilo sa nám to v podobe dvojposchodovej ZARY. Nie, nevideli
sme sochu Dávida, ale nakúpili sme všetko, čo sme nestihli. Aspoň máme dôvod sa do
Florencie vrátiť :)
Mimochodom, Toskánsko, sen, ktorý sa v turistických sprievodcoch opisuje ako raj plný
hrozna, dobrého vína a úžasnej architektúry. My sme išli cez Toskánsko asi
nesprávnou cestou, lebo a teraz viem, že spravím zo seba debila (čo som
spravila o pár riadkov vyššie, keďže som historickú architektúru vymenila
za súkromnú verziu nákupných maniačok v meste, ktoré si zaslúžilo odo mňa oveľa
väčšiu pozornosť, ako len googlenie, kde vlastne je tá ZARA) v istom
momente sme sa na seba pozreli a zhodne skonštatovali - čo ti toto
pripomína- cestu na Dobrú Nivu? ŽE? Takže áno, milí lowcostoví cestovatelia,
netreba sa hnať za krásami levanduľových polí hneď do Talianska. Stačí zájsť
smerom na Dobrú nivu a je to o tom istom. Fakt, my sme rozdiel
nevideli. A tým nechcem strápňovať Toskánsko, len sa snažím povedať, že aj
na Slovensku sú krásne miesta, úplne porovnateľné s tými za hranicami. Sme svetoví,
aj s tým naším malým kúskom zeme :) (nie, nie je to omyl, presne takto pateticky som to chcela na dnes ukončiť. (bodka). )
Nabudúce - a verím, že skôr ako o mesiac - tretia a posledná časť o ceste domov cez Cinque Terre, o hľadaní Julkinho balkónu vo Verone a o tom, čo sa nevošlo do prvých dvoch častí.
:)
 |
| Los Vatikános :) |
 |
| Jedz, modli sa a parkuj :) |
