OLI CHRUM BLOG

Adaptácia v škôlke

Na začiatku školského roku som písala blog o adaptácii detí v škôlke a ako to prebieha u nás. Sľúbila som, že ponúknem aj názor odborníčky, pedagogičky z našej škôlky, ktorú si vážim a veľakrát nám pomohla na našej ceste k lepšej adaptácii.  Tohtoročná a minuloročná situácia spojená s pandémiou je viac než neštandardná a veľa z nás zažíva situácie, že kvôli lockdownu a karanténam za jeden školský rok, môže prísť k viacerým situáciám, kedy si adaptačný proces začínate znovu a znovu.. A teda, čuduj sa svete, ani pol roka po začiatku školského roku, nie som tak úplne mimo :))

Rozhovor nájdete nižšie, spolu s odkazom na stránku Mindful a ochutnávkou z kurzu. Ďakujem Majke Červienkovej za jej čas. Ak vás rozhovor zaujme, odporúčam kurz Vnímavé rodičovstvo na Mindful-life.

- Majka, existuje podľa teba ideálny čas, kedy je dieťa pripravené na škôlku? Prečo sú práve tri roky prelomové aj zo psychologického hľadiska?

Ja osobne si myslím, že je to veľmi individuálne a nedá sa všeobecne povedať, kedy je dieťa pripravené. Ja zvyčajne hovorím, že dieťatko je pripravené vtedy, keď je pripravená maminka. Pretože z mojich pozorovaní viem, že adaptácia je proces, ktorý sa týka celej rodiny, a teda, najmä maminky.

Ak maminka dôveruje pedagógom, je si svojim rozhodnutím istá a nič ju nespochybňuje, že je preto „zlá matka“ – dieťatko je úplne v pohode a v priebehu týždňa, či dvoch si krásne zvykne.

Nie som psychológ a teda psychologické hľadisko prenechám skúsenejším, no za seba môžem povedať, že žiadna materská škola nedá dieťatku to, čo mu môže dať matka. Sú to väzby na celý život.

- Sú nejaké známky toho, že je dieťa pripravené? Čo si môžeme všímať?

Takže, ak je maminka pripravená na tento veľký krok, u dieťatka si môžeme všimnúť záujem o vrstovníkov, ba dokonca nadväzovanie kontaktu s inými, často aj staršími deťmi na ihrisku, v herni, na krúžkoch a pod. Veľmi benefitné môže byť pre maminku ak počúva svoju intuíciu, a teda ak cíti, že ešte nie sú pripravení, je lepšie radšej ešte počkať. Aj keď z okolia počúva, že už by dieťa malo chodiť do škôlky. Myslím si, že každá maminka ten moment vycíti. Ak ho cíti, vtedy je ten správny čas. 

 

- Máme dieťa pripravovať na škôlku už počas prázdnin? Zaužívať si nejaké rituály, motivovať ho alebo to radšej nechať plynúť? 

Úplne najdôležitejšie z môjho pohľadu je mať už prekonanú separačnú úzkosť. Separačná úzkosť a strach z cudzích ľudí sú u detí zdravou vývinovou fázou. Silné puto k matke a závislosť na nej v priebehu detstva je pre budúci vývin a budovanie vzťahov priam potrebné. Preto separačnú úzkosť netreba odsudzovať, ale je potrebné jej porozumieť. Dieťa sa cíti v bezpečí pri matke, ktorá ho bezpodmienečne miluje a dokáže mu rozumieť bez slov, vníma ho srdcom a reaguje na jeho potreby. Zrazu sa mama vzdiali (má sa postarať niekto iný) je normálne, že dieťa má strach. Takže tomu môžu byť nápomocní starí rodičia, či blízka rodina, ktorá občas dieťatko postráži aspoň na pár hodín. No a čo sa týka rituálov pre deti a rodičov je fajn, ak navštívia materskú školu, či opatrovateľské zariadenie ešte pred nástupom dieťatka, porozprávajú sa s pedagógmi a nechajú dieťatko navnímať si to tam. Veľmi odporúčam nastaviť vhodný adaptačný plán, na mieru dieťatka i maminky a tiež upraviť postupne režim dieťaťa. Nápomocný môže byť aj vyrobený kartičkový denný režim, aby dieťatko vedelo, čo ho čaká, aby porozumelo, prečo je cez víkend doma a čo bude v škôlke zažívať. Dôležité je tiež, aby maminka dodržala to, čo sľúbi, teda ak povie, že príde prvá mala by to naozaj dodržať.

  -Zo skúsenosti, ak sa to dá zovšeobecniť, pre dieťa, ktoré znáša nástup ťažšie je lepšia pomalá adaptácia alebo ho radšej, ako sa hovorí „hodiť do vody“?

Hm, aj toto je veľmi individuálne. Maminka, ktorá potrebuje nastúpiť do práce zrejme bude preferovať hneď na celý deň. A je to v poriadku. Pretože ak je takto nastavená maminka, dieťa sa zvyčajne nastaví rovnako. Ak má maminka na to priestor a myslí si, že by to jej dieťatku pomohlo, zvoľte postupný jemný prechod najprv na pár hodín denne, postupne pridávajte. Aj tento model postupnej adaptácie je v poriadku, pokiaľ je maminka o ňom presvedčená a komunikuje s učiteľkami. Nie je to však možné v každej materskej škole, takže veľa závisí aj od možností, ktoré nám ponúka.

 

-Po príchode do škôlky, často nastane situácia, že dieťa sa upokojí, akonáhle vstúpi do triedy, ale to už rodič nevidí a je napätý celý deň, čo by si poradila rodičom v takomto prípade?

Dôverujte svojim učiteľkám a opatrovateľkám. S láskou a dôverou v túto osobu a najmä s dôverou v svoje dieťa, dokážete robiť zázraky. Vyjadrite to aj slovne, poďakujte svojej učiteľke za starostlivosť a opateru pred dieťatkom. Trávi s ním väčšinu času dňa, je mu príkladom, vštepuje mu hodnoty do života, pomôže mu, objíme ho, ak to potrebuje....

Komunikujte s učiteľkou. Ak je to možné, nech vám dá v priebehu dňa spätnú väzbu, ako sa má dieťatko, ak vás to upokojí a je to pre vás takto v poriadku...

 

 -Čo ale s deťmi, ktoré sú plačlivé počas celého dňa v škôlke? Stretli ste sa už aj s tým, že adaptácia sa nepodarila? Po akej dobe hovoríme o neúspešnej adaptácii a ako to riešite?

Adaptácia je podmienená tromi fázami, ktoré je možné u dieťatka pozorovať. Viac o týchto fázach hovorím v mojej pedagogickej koncepcii vnímavého rodičovstva v module, kde sa zaoberám adaptáciou. O neúspešnej adaptácií hovoríme vtedy, ak sa dieťatko neposunulo z prvej fázy v priebehu troch mesiacov. Zvyčajne sa v praxi nestretávam s týmto modelom, no môže sa stať, že dieťatko má len čiastočne zvládnutú adaptáciu a teda nie je prispôsobené úplne, čo môže do veľkej miery narúšať edukačný proces v triede a vtedy je potrebné, aby rodičia spolupracovali s učiteľkou a nastavili si ďalšie pravidlá ako postupovať. Tých možností je veľa, závisí od konkrétneho dieťatka.

 

 -Nie je to pravidlo vo všetkých škôlkach, ale u vás to funguje tak, že pokiaľ dieťatko počas dňa plače a rodič má na to priestor, príde. Aj ja využívam túto možnosť, ale stretla som sa aj s názormi, že dieťatko si potom zvykne „vydobýjať“ to, čo chce plačom. Aký je tvoj názor na to? Vydržať alebo povoliť, ak to situácia dovolí?

V tomto prípade je veľmi dôležité, aby to učiteľka vedela navnímať, kedy je to plač, pri ktorom dieťatko dosiahne, čo chce ( vtedy plače vždy, keď cíti hranice a skúša, či ich dospelý povolí...) -alebo či je to naozaj prejav emócie. Niekedy dieťatko nielen plače, ale v adaptačnom procese sa stretávam i s tým, že dokonca dokáže potlačiť svoje fyziologické potreby (nepapá, neciká a nechce spinkať v škôlke) za tým všetkým môže byť stres z odlúčenia. Preto nielen keď dieťatko veľmi plače, ale ja osobne niekedy navrhnem rodičom, aby ostali deň dva doma a venovali dieťatku plnú pozornosť...Je to veľmi benefitné aj pri budovaní imunity. Preto ak má dieťatko soplík v adaptačnom procese (často i celý prvý rok) potrebuje pozornosť, objatie a prejavy lásky svojim jazykom lásky.

 

-Vo vašej škôlke sú zmiešané triedy. Ako to hodnotíš s odstupom času? Stretla som sa aj s názormi, že staršie deti sa môžu pri mladších nudiť a stagnovať. Ja mám ale naopak pocit, že ich to učí vzájomnému rešpektu a práve tých mladších „ťahajú“ vyššie.

Ja osobne vnímam veľký potenciál heterogénnej skupiny. Pracovala som aj v škôlke, kde boli triedy podľa veku (homogénne triedy), no mňa najviac fascinuje pozorovať ako veľmi prirodzene deti vnímajú svoje vekové odlišnosti. Často sú ako veľká rodina, či súrodenci. Učia sa navzájom si pomáhať. Učia sa názornými príkladmi, ako byť trpezlivým, súcitným, srdečným človekom, ako sa nebáť opýtať, požiadať o pomoc, nebáť sa vysvetliť kamarátom, ak niečo viem, naučiť niekoho to čo viem ja, budovať si vlastnú sebahodnotu a zažívať pri tom radosť z vlastného úspechu, ktorá je tak potrebná pri budovaní vnútornej motivácie.

 

-A posledná  otázka na záver, stretla si sa s názorom odborníka alebo štúdiou, ktorá by tvrdila, že tieto plače pri adaptácii môžu spôsobiť aj dlhodobé traumy na našich deťoch alebo si len my rodičia musíme zvyknúť, že je to prejav detí, ktorý je náročný navonok, ale v konečnom dôsledku vedie na cestu osamostatnenia, ktorou si potrebuje prejsť každé dieťa?

Nestretla som sa s tým. Práve naopak- žiadne traumy. Adaptácia je cesta RODIČA A DIEŤATKA, cesta podpory, dôvery a lásky. Cesta veľkej zmeny, no zároveň poznávania toho kým sme a čo sme už zasiali.

Adaptácia je prirodzená súčasť života, a hoc nie je zanedbateľná, nevenujte jej všetku svoju pozornosť. Doprajte si čas na napĺňanie svojich potrieb a nezabúdajte milé maminky, že vy ste tým najdôležitejším článkom v adaptácii. Ste pre svoje dieťa ten najvzácnejší dar, tak sa oň starajte s láskou.

 

Zhrnutie

DIEŤA

• sa s tým vyrovná skôr, ak podporíme jeho prirodzenú túžbu objavovať svet samostatne. Dávame mu voľnosť v pohybe, lození. Nebeháme mu za zadkom :)

• vždy sa rozlúčte, povedzte mu ako ho ľúbite a uistite ho, že sa vrátite (kedy)

• určite je to ťažké i pre vás, no ukážte mu, že vy dôveruje osobe, ktorej ho zverujete a viete, že bude oňho postarané

• rozprávajte sa veselo a optimisticky s osobou, ktorej zverujete svoje dieťa

• na plač reagujte súcitným tichom, objatím, dodržujte sľuby

 - ADAPTÁCIA JE O RODIČOVI

som dobrá matka, aj keď..... -doplňte si 
vymeňte slovo musím za môžem
argumentujte, prečo chcete pre svoje dieťa kolektív a aktivity - presvedčili ste samú seba?
počúvajte svoju intuíciu
dôvera v pedagóga
dôvera v dieťa
trpezlivosť, je to len obdobie