..mandžare dominge o peknom talianskom lete

I. časť

Viete ako sa vo všetkých 48 Coelhových knihách a 452 tajomstvách skutočne o všetkom (od tajomstva lásky až po tajomstvo úspešného vzťahu s vašou svokrou) od Rhondy Byrne píše, že ak niečo naozaj chcete, celý vesmír sa spojí, aby ste do dosiahli? Tak vesmír, ktorý má na starosti moje žiadosti, je mierne nahluchlý alebo nahlúply. Vždy som chcela frajera, ktorý so mnou precestuje celý svet. V mojej hlave sformulovaná táto myšlienka vyzerala takto: CHCEM FRAJERA, KTORÝ SO MNOU PRECESTUJE SVET. 

Vesmír mi dal frajera, ktorý:

· Bol ako z iného sveta
· Ušla by som pred ním najradšej na druhý koniec sveta
· Mal vlastný svet
· Zjedol celú múdrosť sveta

Proste niečo vesmír zachytil, ale pointu to neobtrelo ani zľahka.

Keď som stretla Tomáša, tušila som, že toto by mohlo byť ono. Tento chlap, ktorého si obľúbil aj môj pes – tento pôjde so mnou všade. Testovala som ho najprv v Štiavnici, potom v Nitre po opici (nie, toto nie je účelový rým, fakt som deň predtým bola do rána von, a na druhý deň svietilo slnko ako snáď ešte nikdy, au) a nakoniec, keď to klaplo v Nitrianskom Rudne – bolo jasné, že to potiahneme aj ďalej 

:)

Obaja nemáme radi klasické letoviská, kde sa nedostaneme ďalej ako 50 metrov od hotela, obaja máme radi Taliansko a obom sa nám nepáčia Taliani a tak voľba destinácie bola jasná – ideme do čižmy. Mali sme luxusné vozidlo, ktoré bolo zároveň hotel, kuchyňa, dokonca by mohlo byť aj WC, ale tam sme si spravili radšej šatník – máme predsa priority :)

..destinácia Pohoda 2013

..hlavné je sa/si dobre zbaliť a nič nezabudnúť :)

Pohoda

Pohoda

..na počasí nezáleží..

Pohoda

Pohoďák

..treska v rožku - delikatesa par excellence :)

Teátro Tatro

..veľké chystanie

..výhľad z autopostele

Prvou predovolenkovou zastávkou bola Pohoda, z ktorej sme ešte dali otočku naspäť do Bystrice – po psa a rezne od maminky. Rezne padli prvých 200 km, pes vydržal dodnes. Že by boli čivavy odolnejšie ako bravčové? Keďže na Pohode sme ťahali do hlbokej noci a nemali sme prestávku na spanie, cestou do Lido di Jesolo, to bol nás prvý cieľ, sme sa striedali a skúšali, kto dá viac kilometrov. Viac som vydržala, za hlučnej pomoci slovenskej hiphopovej starej školy ja, ale Tomimu slúži k cti, že zvyšok dovolenky už odšoféroval on. Asi sa bál, že šoférovať dokážem jedine za sprievodu starých albumov Kontrafaktu a nechcel si spájať návštevu Toskánska s mojím falošným freestylovým prevedením Bengora. Jeho škoda.

Sever Talianska je sever Talianska, ospravedlňujem sa vopred všetkým, ktorý aj v zimných mesiacoch spávajú v tričkách I <3 BIBONE, ale nie – kráčať 200 metrov do vody, aby si bol vo vode, to nie je to pravé. Ľutujem ľudí, čo chodia cikať do mora – tí si poriadne zamakajú kvôli jednému cvrknutiu. Lido bola ale hlavne zastávka za rodinou, ktorá tam bola v tom čase a prečo sa nestretnúť občas takto v exotike, pripadáte si potom ako Geissenovci :

Ahojky moja, no kde sa vidíme? Kde ste? 

V Taliansku, no dobre, tak dojdeme, jasne, papačau mojka.

Ďalšie boli Benátky. To tiež nie je moja obľúbená destinácia, ale akurát som mala narodky a taká neplánovaná zatopená romantika nie je nikdy zlá. Blbé bolo, že akurát v ten deň sa celé Benátky rozhodli šetriť a všade bolo pološero až tma. Chvíľku som si myslela, že zhasli kvôli mne, aby na Námestí sv. Marka na mňa vyskočili moji kamaráti a zaspievali mi Živijó, ale mnogaleta v talianskom prevedení sa nakoniec nekonalo

Teraz by som strašne chcela plynule pokračovať, ale práve som zistila, že si nepamätám názvy miest, kde sme boli ďalej. Niektorí toto volajú tehotenská demencia, ale mám to celý život, čiže u mňa to slovo tehotenská môžeme škrtnúť. Keď si pomyslím, že niekedy som ako malá a naivná túžila točiť cestopisné dokumenty, ach. Ale moje príspevky by vyzerali takto... Noo a išli sme do Afriky. Niekde dole, na juh. Pekná zátoka, volalo sa to tam, fúú, no neviem, blízko Serengeti to bolo. Ale až za ním. Alebo pred. Kariéra istá- mohli by ma vysielať možno na nejakom kanáli pre podobne sklerotické matky, ktorým by to nevadilo, aspoň by nemali pocit, že im niečo ujde, ak chvíľku nepočúvajú, lebo by som vlastne ani nič dokopy nepovedala.

Teda, šli sme smerom na juh, boli sme aj v San Marine a to viem celkom presne, lebo tam bolo pekne, a bolo to aj dosť vysoko a ja som sa bála pozerať dole. Čiže San Marino poznám len z pohľadu rovno pred seba a hore. Ak mi ukážete fotku, ktorá zobrazuje v San Marine niečo pod prahom mojich očí- nespoznám ho. Ale je naozaj krásne, veľa ľudí si ho spája len s pretekmi F1, ale má presne to, čo má mať každé talianske mesto – úzke uličky, vôňu pizze a malé obchodíky. Nájdete tu aj pekné hodinky za pár eur ktoré vyzerajú, akoby ale stáli pár eur viac ako len pár eur. A celoročne vianočný obchod. A obchod s miniatúrami všetkého. Fakt krása. 

Pri San Marine na dnes končím, pár kilometrov si odložím aj na ďalšie časti. Nabudúce Vám napíšem návod, ako úspešne odignorovať všetky pamiatky vo Florencii a stráviť pol dňa v trojposchodovej Zare, alebo ak stretneš v Taliansku náhodne na ulici kamaráta a pozdravíš sa mu - nodop* čo ty tu - skontroluj si, či nemá za sebou aj (pohoršený) zvyšok rodiny. 

P.S.: Ak si tento blog číta Coelho alebo Rhonda, ospravedlňujem sa im. Ich mená som použila len na lepšie vykreslenie situácie. Ako spisovateľských kolegov si ich veľmi vážim. Ehm.

P.S.: Ak tento blog číta niektorý z mojich bývalých frajerov, tiež mám odkaz – nie, nebolo to o tebe (nech už si ktorýkoľvek, bolo to o tom druhom, fakt.)  

..na záver pár sanmarinských fotiek - aj s výhľadom, ktorý som aj ja, teda aspoň takto sprostredkovane, videla :)

San Marino

..najlepšia aplikácia..

..pre tých, ktorým sa nechce všetko počítať zas a znova v kalendári :)

..pár slov na úvod?

Myslím si, že úvody sú preceňované. Ako sa hovorí: zlý začiatok – dobrý koniec. Až mi je ľúto, keď si predstavím, že by som inak sľubný koniec pokazila hneď na úvod úvodom. Preto sľubujem, nebudem sa veľmi snažiť. A priznám sa, že mi to celkom vyhovuje, keďže úvody sú aj tak najťažšie. Jadro je fajn, to ste už rozbehnutí, ide to samo. Ale úvody? Pred pár rokmi – povedzme tak pred pätnástimi by som to vyriešila jednoducho, listy kamošom z táborov začínali jednoduchým – prepáč, že ti píšem krivo, vypila som jedno pivo. A malo to štýl, vtip, ľahko sa na to nadväzovalo. Teraz by to vyznelo pomerne čudne. Predstavte si začiatok motivačného listu, seminárky, úvod zamestnávateľovi s týmito slovami a pritom, bolo by to oveľa reálnejšie,, ako keď sme mali 10 a pravdepodobne sme žiadne pivo nevypili. A týmto sa vlastne dostávam k jadru- ja si tiež žiadne pivo nasledujúcich pár mesiacov nedám. Nemám už dvanásť, minimálne fyzicky už nie – nie, nepatrím medzi tie šťastné ženy, ktorým, keď sa nenamaľujú by nepredali cigarety. Nie, ja, keď sa nenamaľujem, vyzerám len zle a choro :) Ale aby som neodbočovala. Pivo si nedám, lebo to matky proste nerobia. 

V okamihu, keď píšem tieto riadky má moje dieťa, podľa aplikácie v telefóne, veľkosť figy - ale robí to zo mňa menšiu matku ako povedzme z matky, ktorej dieťa už má veľkosť kokosu, manga alebo iného ovocia - mimochodom - čo za ovocinársky koncern spozoruje túto aplikáciu? Ale zas, hovorím si mohlo to byť aj horšie, mohli to byť napríklad zbraniari a ja by som sa v 11. týždni dozvedela, že moje dieťa je ako kolt. Prípadne, tesne pred 40. týždňom, že je na čase vybrať samopal. Takže tak. Figa teda. Keď som sa dozvedela, že čakám dieťa, bolo veľké ako hrozno - neviem, či sušené alebo normálne- ja som si predstavovala také bez jadierok, lebo to mám rada- vtedy som ešte mala chute, ktoré do nechutí prešli až neskôr. Vlastne rozmýšľam, či to priznať, ale keď som sa dozvedela, že čakáme prírastok, bola som v štádiu hladovky a detoxu. Bolo tesne po Vianociach, čas na to, aby sa človek prečistil, a i keď neviem, čo je zlé na kapuste a zemiakovom šaláte (ved zelenina nie? -myslíte, že je to len antipropaganda tých ovocinárskch koncernov? Ak to číta niekto kompetentný – na toto by si bolo treba posvietiť) každopádne, svoje dieťa som nechala vyhladovať, keď malo len chabé tri týždne. Celá moja kúra teda trvala namiesto desať dní len tri a nikto nešiel do obchodu rýchlejšie kupovať pribináčiky, čokolády a maslové croisanty - nikto. Tešila som sa na povolené prežieranie a priberanie, ktoré je nevyhnutné. Lebo, veď jem za dvoch, teda vlastne za troch, keďže môj frajer sa hladovku rozhodol dodržať a na detoxe bol, narozdiel odo mňa, ešte nasledujúci týždeň. Tá bolesť v jeho očiach, keď som si namáčala banán do nutely bola krutá, ale hormóny boli silnejšie. Za najväčšiu skúšku nášho vzťahu považujem, keď som ho zobudila o jedenástej v noci, lebo som si nevládala otvoriť oriešky a myslím, že kúsok jeho srdca vtedy voči mne ochladol, ale ono sa to snáď opäť vráti, keď si odtrpím časť dedičného hriechu a porodím mu v mučivých bolestiach potomka. O to smutnejšie je toto celé, že keď píšem tieto riadky napína ma, čo je neklamné znamenie toho, že doba obžierania skončila rýchlejšie ako prišla a po nej prišla fáza, ktorú som si poeticky nazvala- čakanie na zvracanie. Áno viem, mamičky z modrého koníka majú na toto obdobie kvetnatejšie názvy - ako tehuľkovanie, kinderkovanie a pod. Ale povedzme si pravdu, veríte niekomu, kto vidí modré kone? (smajlík)

Na jednej strane vidieť dve čiarky na teste, keď si myslíte že máte praobyčajný zápal močových ciest to bol najkrajší pocit na svete – až taký, že som to musela ihneď volať tomu, kto bol za to všetko zodpovedný. Viem, že telefonát nie je najoriginálnejší spôsob, ako to oznámiť, ale sľubujem, že pri ďalších deťoch si dám záležať viac a možno aj nejaké papučky s ocikaným testom naaranžujem. V návale plaču ma budúci ocino začal utešovať, že nemám plakať, že všetko bude v poriadku, čím som sa na sekundu cítila ako v reality šou tehotná v 16-tich a musela som rýchlo vysvetľovať, že je to plač šťastia. Teda, vtedy som plakala prvýkrát, odvtedy som spustila plač už viackrát. Plačem pri televíznych novinách, pri reklame na plienky, dnes som plakala cestou po schodoch (bývame na 4. bez výťahu, do plaču ma bralo už aj pred tehotenstvom ) a plačem aj pri pomyslení, že by som zas mohla plakať. Vedci a filozofovia sa už veky vekov zaoberajú tým, či má človek dušu, ja s istotou tvrdím, že ak som aj nejakú mala, moje hormóny ju už načisto utlačili.

Nieže by mi nasledujúcich 5 testov, ktoré som si spravila nebolo dostatočným dôkazom, že som tehotná, ale už som sa nevedela dočkať, kedy mi to potvrdí doktor. Na sone mi ukázal gestačný vak, a cítila som sa trošku dotknutá, že ho oslovuje tak neosobne, je to podľa mňa podobný pocit, ako keď vaše talentované dieťa nedostane sólo úlohu na vianočnej besiedke. Ale ok, nebudem to brať osobne a budem sledovať menej amerických filmov, kde sa na prvom sone dieťa pomaly neprihovorí rodičom. Moje dieťa bolo teda ešte neviditeľné, schované vo vaku, ale to mi nezabránilo sa usmievať 24/7 a hladkať si bruško a podopierať kríže, kedykoľvek to bolo možné. Cítila som sa osobne dotknutá, keď ma niekto nepustil do dverí. Ľudia sú tak nevšímaví, fakt nikto nevidí, že mám v bruchu vak s dieťaťom? Priznávam, v krízových situáciách som pristúpila aj k vypúčaniu brucha a prehýbaniu v krížoch, a keď sa ma niekto spýtal, či som tehotná (veľmi tenký ľad, takto v povianočnom období) tak som sa záhadne usmievala a okúňala. Ale.. sme po prvom trimestri a je načase sa prestať okúňať. Hej hej, som v tom a keď ma stretnete, nebojte sa ma spýtať, či som pribrala, lebo nie- nie som tučná. som tehotná. A ak ste to dočítali dokonca, tak ste v TOM so mnou, teda s nami, keďže odteraz budem o nás hovoriť len v pluráli.

..lastovičia vsuvka alebo čo bolo predtým

Za posledných 5 rokov sa sťahujem presne siedmykrát. Prvýkrát som odchádzala od našich na intrák. Mala som 21 a o svete ideály, že dievčatá sú čistotnejšie ako chlapci a že to, čo sa hovorí o intrákoch sú len povery na vystrašenie študentov z východu (čiže všetkých, smerom od Trnavy doprava), aby zostali doma v rodných dedinách a neobsadzovali lukratívne miesta, pracovné aj tie v MHD, Bratislavčanom. Všetko to ale bola pravda, a tak som sa po pár mesiacoch intrákového života rozhodla odsťahovať do súkromia. Lásku si za peniaze nekúpiš (vraj), ale súkromie áno. Keďže ako študent nemáte peňazí nazvyš, zakotvila som na byte s ďalšími mladými alebo večnými študentami. Na toto bývanie, vyzdobené koberčekmi a detským nábytkom z Ikei, som bola zvlášť pyšná. Až tak, že som sa rozhodla si domestifikovať zviera a petržalskú izbu so mnou obýval aj exotický papagáj –  boli sme poňho až vo Vrábloch, tuším – Ťuťu. Okrem Ťuťu, ale vo vedľajšej izbe býval aj exotický Ďuri, ktorý sa na byte objavoval sporadicky, netušili sme čím sa živí, ale keď jedného dňa dovliekol domov vrecká so zeminou a kopu črepníkov, pochopila som, že ak sa nechcem stať súčasťou bratislavského drogového kartelu, je načase

zdvihnúť kotvy.

Z Petržalky som sa presunula na Dlhé diely. Adrenalínové hľadanie parkovacieho miesta mi spríjemňovalo každodenné hodinové cestovanie do práce, ktorá bola od môjho bytu asi 3 km. Ešte polhodinka navyše a suma sumárum, mohla som kľudne dochádzať aj z Banskej Bystrice a vyšlo by ma to časovo približne rovnako. Bol čas zísť z kopcov naspäť a hľadať niečo priamo v meste. Mala som šťastie a po pár mesiacoch som objavila byt v Novom meste, blízko do roboty, pri policajnej stanici, pri nákupnom centre a pri.. bordeli. Kompletná občianska vybavenosť, ako sa na veľké mesto patrí J Napriek tomu, že sa mi v Bratislave celkom páčilo a nikdy som na ňu nenadávala (že vraj ani ona na mňa) som zistila, že každý víkend ma to ťahá domov. Jeden piatok, keď som ako každý víkend balila seba, čivavu Ruby – ktorá medzitým pribudla do mojej domácnosti a počet zvieracích členov tým prekonal ľudskú menšinu- mňa – s Ťuťu a odchádzala na víkend opäť domov, som pochopila, s klietkou v jednej ruke a s kufrom v druhej ruke, s Ruby na pleci a pohľadmi susedov na chrbte, že je čas ísť naspäť domov. Niektorí ľudia sa rozhodujú vrátiť pár mesiacov, polroka, rok. Ja som odišla zo dňa na deň. Jeden víkend som zbalila pol pežota, ďalší víkend celý pežot a bola som doma. Teda, aspoň myslím. Nasledujúci víkend si nepamätám. Po tom, ako som sama vláčila milión vecí a otočila 5 poschodie v bytovke bez výťahu asi 474 krát, som ostala týždeň v posteli s horúčkou. Eufória z mamahotela ma opustila po pár dňoch, keď som zistila, že mám 25 rokov a síce ožehlené veci (v Bratislave som žehličku nevidela, ak nerátam tú na vlasy) a navarené, ale naši sa ma pýtajú KEDY prídem, s KÝM idem a PREČO idem, keď som ko-neč-ne doma. :)

Kým som sa stihla odsťahovať sama, našla som si toho najlepšieho spolubývajúceho na svete, ktorý tiež vedel žehliť, a tak bolo rozhodnuté sťahovali sme sa spolu – môj šiestykrát.

Mali sme šťastie, nielen na seba, ale aj na krásny byt, a keby som si dnes mohla niečo z neho zobrať, bol by to najkrajší výhľad na Bystricu, parkovacie miesto a drevenú dosku v kúpeľni. V podnájme sa večne bývať nedá, a tak sme sa tento rok rozhodli, že si ideme budovať niečo vlastné. Na sekundu som rozmýšľala, ako dobre by horeli moje veci a že si naozaj neviem predstaviť sťahovať ich OPÄŤ. Máme ale malý byt a tak si hovorím – koľko asi vecí tu mám? To nemôže byť veľa. Ale paradoxne bolo. Neviem, či na toto neexistujú fyzikálne zákony, ale určite mám viac vecí, ako ten byt dokáže obsiahnuť. Vždy, keď niečo zbalím, niečo nové sa vynorí a banánové krabice sa síce plnia, ale nič neubúda. Nechuť zo sťahovania, prebíja jedine eufória z toho, že si prerábame byt, ktorý bude náš. Naša hypotéka na 100 rokov, len a len naša (jedine, že by sa nám ju niekto ešte podujal splácať, radi sa podelíme.) Do nášho bytíku, ako ho voláme, sme sa buchli obidvaja. Málokedy sa zaľúbite do niečoho starého, polorozpadnutého, páchnuceho starinou (teda, pokial' nie ste zlatokopka a to staré nie je Huge Hefner a cítite vo vzduchu šancu dediť:) ) ale my sme ten byt zbožňovali hneď. Mal balkón, mal izby, mal strechu, mal výhľad, mal park. Nemal výťah, ale láska je vždy na začiatku slepá a veľa vecí sme mu odpustili. Keďže povodní majitelia sú mimo Slovenska, dohodli sme sa, že byt si vypraceme sami. Netušili sme, do čoho ideme. Opäť, proti všetkým fyzikálnym zákonom, tento byt obsiahol veci nazhromaždené od prvej svetovej vojny. Ja som vycítila šancu reštaurovať, predstavovala som si, ako budem dávať dokopy staré kabelky z prvej republiky a čo Tomi odnášal k smetiaku, zvláčala som ja naspäť. Keď sme toho začali mať v byte nahromadené viac ako toho, čo bolo von pri smetiaku a už som zvláčala aj to, čo nevyniesol môj muž, pochopili sme, že je čas, aby som sa utiahla do bezpečnej vzdialenosti. Na týždeň som išla na Maltu, čo bolo dosť bezpečné a na diaľku som trpela, keď mi chodili správy koľko vecí sa už vyhodilo. Tie knihy, tie misky, skryté poklady v papundekolvých skriniach,,, Ale čo oči nevidia, srdce nebolí a s odstupom času som bola rada, že som sa vrátila do prázdneho priestoru, ktorý bolo treba už len prerobiť. Sami by sme si asi neporadili a preto sme to konzultovali s odborníkom a kamarátom v jednom. A tam som prvýkrát zažila pocit, keď niekomu nadšene hovoríte svoje predstavy a on sa na vás pozerá a potom – sa rozosmeje. Áno, to, že odoberáte Pekné bývanie a Môj dom vás nespraví profesionálneho dizajnéra, ale bolo pre mňa tažké zmieriť sa s tým, že moja predstava o kombinácii vintage, rustikálneho, minimalistického, škandinávskeho, industriálneho a piatich druhov rôznych materiálov by na 70 metroch štvorcových fakt pôsobila chaoticky. Keď sme sa dostali k nejakej forme a tomu, čo asi chceme, začali nám radiť všetci naokolo. Nevyhadzujte parkety, radšej ich vybrúste. Parkety vyhoďte, sú s tým len starosti. Dajte si tmavú podlahu, dobre sa udržiava. Dajte si bledú, nevidno na nej prach. Áno, biela kuchyňa bude krásna. Preboha nie bielu, keď prídu deti, bude vidno každú capku. A takto dookola. Nie sú to ale len dobre mienené rady od známych. Ak ste si doteraz mysleli, že ste celkom celistvá osobnosť, musíte si zvyknúť že pri prerábke vo vašej hlave žijú ešte minimálne ďalšie 4 hlasy, ktoré sa rozhodli pre úplne inú kúpeľňu a vy ich musíte potláčať do konca života alebo nikdy nebudete vo vašej kúpeľni šťastní, lebo medzi sprchovaním a umývaním zubov stále budete uvažovať, čo keby tu bola iná mozaika. A vaňa namiesto kútu. atď. A tak je to so všetkým. Ďalšou vecou sú termíny. Nie, nikto nedokáže prerobiť byt za mesiac, nepodarilo sa to ani nám a nepodarí sa to nikomu, pokiaľ nie ste súčasťou americkej reality šou o bývaní. A tak som na prahu siedmeho sťahovania a čaká ma pár dní bývania niekde, ale ako som písala. Tú eufóriu zo sťahovania do vlastného hniezda neprehluší nič, ani obava z bývania pod mostom:)

Obývačka s neskutočnými šuplíkovými pokladmi :)

Retrokuchyňa :)

Pôvodná kúpeľňa

Terajšia detská -fakt :)

UPDATE. Keď som písala riadky vyššie, ešte som netušila, že slova hniezdo sa moje vaječníky chytia tak doslovne. A tak, pár mesiacov po úvahách, či bude z tretej izby, pracovňa, zimná záhrada alebo infrasauna máme rozhodnuté. Bude to detská. Taká menšia, pre dieťa, ktoré nemôže byť nadrozmernej veľkosti, lebo máme problém :) Mimochodom, už som počula názor, že náš byt nie je veľmi babyfriendly, tak uvidíme aké bude naše dieťa a že kto z koho.