Prerábka detskej izby

Aj vy ste si počas materskej spravili to do list „Čo spravíte, keď deti pôjdu do škôlky a budete mať na to čas a priestor“ a tento zoznam ste si niekoľko rokov tlačili ako hovnivál svoju guličku? Ja som v tejto pomyselnej guličke (áno, som majsterka metafory) mala zabalenú prerábku detskej izby. Paťo, ako správne dieťa prepojené s mamou pomyselnou pupočnou šnúrou mi toto moje plánovanie urýchlil, keď jedného krásneho dňa pomaloval stenu temperkou. Aby sme sa chápali, jedna pokreslená stena hore dole, veď. Mohlo by mi to byť jedno, ale vzhľadom na to, že detská izba je moja pracovňa v čase, keď sú deti preč, chcem to tu mať pekné. Hej, hej, čisto sebecko-estetické dôvody ma dohnali k tomuto.

Pôvodný plán bol stenu premaľovať čiernou tabuľovou stierkou, ale vyhodnotila som, že prach z kriedy a čmuhy na stene, nie sú veľmi babyfriendy prostredie. Nakoniec som sa rozhodla, že stenu prekryjem plagátmi. Počkala som si na nejaký zľavový kód na jednej vychýrenej stránke s plagátmi, vyskladala krásnu stenu, zadala kód a bum. 450 eur. Ok, tak tadiaľto cesta tiež nevedie.

Nakoniec som zadala do googlu: Ako vyrobiť plagáty? Niečo som si naštudovala, obetovala tomu pol dňa a bolo. Stačili mi na to dve free stránky- Canva.com a Unsplash.com

Na prvej spomínanej si viete vyskladať plagát podľa ľubovôle. Obsahuje veľké množstvo template-ov, fontov, šablón, obrázkov. Na druhej si viete free a legálne stiahnuť obrázky, či foto v kvalitnom rozlíšení, čo je dôležité, keďže obrazy mali byť aj veľkoformátové. Rozloženie a veľkosť obrázkov si naplánujte tiež dopredu, aby sa zbytočne nestalo, že budete mať 10 plagátov s rozmerom 50x70 a na stenu sa vám nezmestia. Super pomocník je, ako obyčajne Pinterest. Stačí zadať heslo Kids room posters wall alebo čosi podobné  a uľahčí vám to sformovať si vlastnú predstavu.

Keď som mala plagáty hotové uložila som si ich v JPG, ku každému názvu som napísala aj rozmer v akom ho chcem tlačiť a nakoniec som si našla stránku, kde ma to vyšlo najmenej. U mňa to bolo fotocopy.sk, kde som platila okolo 70 eur za všetky plagáty dokopy (5 veľkých 50x70 cm, 6 stredných 40x50 cm a 6 malých 30x40 cm). Možno zoženiete aj lacnejšiu alternatívu, ja som bola s prevedením spokojná.

Najlepšie vyzerajú plagáty v ráme, ale nevedela som, aký úspech budú mať u chalanov, či sa im budú páčiť, či nebude tendencia ich strhávať a podobne, takže som zvolila variantu s lepiacimi páskami. Plagáty som prilepila špeciálnou obojstrannou páskou z Obi a potom ešte prelepila washi páskami z TEDI a hotovo. 

Aby to nebolo také jednoduché, naozaj som bola presvedčená, že čmáranice po stene prekryjú plagáty a vybavené. Samozrejme, nevyzeralo to dobre a tak som sa rozhodla stenu vymaľovať. Prvotný nápad bol, že to bude len biela, ale nakoniec som zvolila Primalex sivú v odtieni Mesačný svit, ktorá pekne ladila s betónovou stierkou na vedľajšej stene. Nechcela som, aby celá izba bola šedá, takže pomocou maliarskej lepiacej pásky som spravila trojuholníky a stena je od vrchu biela. Problém nastal, keď do tohto konceptu už plagát nezapasovali. Problém bol vyriešený, keď sa mi ozvali zo Stikprint.sk a poslali mi v rámci spolupráce 10 fotiek v ultraľahkom ráme. Tie foto majú rozmer 20x20, čiže úplne zapasovali na novú stenu. Uvažovala som, čo s vytlačenými plagátmi a nakoniec som ich dala na betónovú stenu. Každý z plagátov pre nás niečo symbolizuje, skryla som tam rôzne odkazy a zároveň robia detskú izbu viac hravou.

Ak sa plánujete pustiť do podobného projektu a potrebujete pomoc amatéra, ktorý sa už cíti ako pro, píšte mi . Rada poradím. Napríklad ako otvoriť farbu.

 O škriatkovi neporiadkovi alebo o tom, že klamať sa nepatrí. Ani, keď už si veľkáč.

 

Toto nemal byť pôvodne blog, ale táto téma ma tak chytila za srdce a podľa reakcií aj mnohých z vás, že nedalo sa inak. Medzi najväčšie rodičovské pokrytectvo totiž patrí, že často, za účelom akéhosi vyššieho cieľa robíme deťom to, čo ich učíme, že sa robiť nemá. Klameme deťom. 

Ja som proti akémukoľvek strašeniu detí, nikdy sa u nás nepoužíval vlk, policajt ani ujo, ale toto- škriatok neporiadok, mi prišlo také milé a hravé. Ach, dokonca som to mala prepracované a keď nám na okno priletela mucha, tak to bol akože špión, ktorý sledoval, či je v izbe poriadok. Občas, keď upratoval príliš pomaly, k nám škriatok dokonca zvonil. Cítim hanbu ešte viac, keď to je takto čierne na bielom, priznávam. Vďakabohu za naše múdre dieťa, ktoré toto klamstvo pomerne rýchlo prekuklo a škriatok viac nebol účinný. Lebo žiadne klamstvo nebude fungovať večne. S tým, čo viem teraz, vám hovorím- raz vaše deti upratovať začnú (a možno nie, sú dobrí ľudia na svete, ktorí k životu neporiadok a chaos potrebujú, a nie sú o nič horší od tých, ktorí upratujú radi.) Čo môžete spraviť je dookola vysvetľovať, ak je treba ukázať, ako hračky upratať, udržiavať stav hračiek v množstve, kedy sa z boxov či skriniek nevysýpajú a raz to zafunguje. Čo nezafunguje je to, že klamete vlastnému dieťaťu. Dnes má Riši päť a upratuje niekedy s nami, niekedy aj sám, za klamstvo som sa ospravedlnila, vysvetlili sme si to, aj sme sa zasmiali na tom a je to ok. Neriešim každú vytiahnutú kocku z lega, poviem vám tajomstvo, vraj až 80% šťastných detských izieb v skutočnosti vyzerá inak ako na fotke na instagrame. Psssst.

Toto je jedna z vecí, ktoré už nerobím. Vyrástla som z nich , poučila sa, ideme ďalej. Niektoré mamy k istým veciam dospejú hneď, iným treba čas, ďalšie dieťa aby pochopili. Ja sa radím do tej druhej skupiny. Nerobí to zo mňa dokonalú mamu a dlhá cesta predomnou, ale som vďačná za veci, ktoré sú už za mnou a snažím sa si ich nevyčítať. Lepšie na to prísť skôr, ako neskôr. Ale nie som v tom sama. Najčastejšie veci, ktoré občas zaboleli a ktoré ste mi písali, že už pri druhom dieťati nezopakujete boli tieto:

Spomínané strašenie.

„Ak budeš robiť to a to, zoberie ťa ujo..“ S rôznymi druhmi strašenia detí som sa stretla aj vo svojom okolí. Nesúdim, viem, že takéto niečo príde až vtedy, keď asi zlyhajú iné výchovné metódy. Najčastejšie prichádza do hry ujo. Uja vnímam ako tajomnú temnú autoritu, ktorá príde a zoberie dieťa. Otázka je kde? Nikdy som to neskúšala na chalanoch, ale obávam sa, že pri nich by to nepomohlo, lebo v ich predstave by ich ujo zobral na zmrzku, do hračkárstva alebo na plavošku a sme kde sme byť nechceli. Ujo je vylúčený teda. 

Na rad prichádza psovitá šelma z lesa- vlk. Vlkovi PR dosť pokašlali už v Červenej čiapočke, Tri kozliatka s prasiatkami tomu tiež nepomohli a v tejto urbanlegend si ideme ďalej aj my. No, urban, s vlkom tiež nemôžeš pracovať všade, keď máš múdre dieťa. Lebo, keď sa ti hodí o zem v strede nákupného centra, čo povieš- že ušiel z chovproduktu? Nie, nie, vlkom praje prírodné prostredie. Ideálne s vlkom treba vyrukovať pri prechádzke, či turistike. Tiež treba posúdiť ale mieru odvahy detí, moje totiž vlka túžia vidieť a keby prišiel za ruku s medveďom, asi sa šľahajú o zem každých pár metrov. 

Čo teda v meste? Určite tipujete správne- policajt. Policajt je autorita, o ktorej bežne tvrdíme, že pomáha a chráni, ale keď dieťa pizúka, že chce ďalšie lízatko- mení sa milý policajt na neľútostného netvora, pripraveného zasiahnuť proti jedovatému bielemu jedu a pomôcť a ochrániť bezmocného rodiča v zapeklitej situácii. 

Je tu ešte jedna, legendami opradená možnosť- povedať svojmu dieťaťu pravdu. Vysvetľovať, dookola. Možno to nebude trvať týždeň, ani mesiac, možno to bude aj rok vysvetľovania, hádzania o zem a podobných srdcervúcich záležitostí, ale na konci sa nebudete cítiť ako odrbávač roka. To je dobrý deal, nie?

Deti a jedenie. Toto prináša situácie snáď od narodenia. Trable s kojením, nekojením, otázky okolia. Veľa blogov je tomu už venovaných a nechcem zachádzať do podrobností. Písali ste mi, že po narodení prvého dieťaťa ste dostávali veľké množstvo rád a je vám ľúto, že ste sa neriadili vlastnými pocitmi. Len malá rada aj odomňa, ak sú veci, o ktorých si myslíte, že patria pod vaše súkromie, komunikujte to s okolím. Spravte si vlastnú krabičku, je jedno či v nej bude dojčenie, nosenie, spanie, výchovné metódy a pripravte si formulku, ak sa s vami chce baviť niekto s kým to preberať nechcete. Stačí jednoduché- Prepáč, toto je moja súkromná vec. A úsmev. Neduste to v sebe, nekomunikujte nasilu, nevysvetľujte. Prepáč, o tomto sa nechcem baviť. Vybavené. Patrí to do priečinka budovania vlastnej asertivity, ale je to potrebné, pre našu pohodu, uvidíte, že tá druhá strana to väčšinou prijme dobre. A keď nie, teraz vám poviem niečo dôležité- nie je to VAŠA vec. Fakt J

Téma jedlo je ale moja. Keď sa niekto spýta, akí sú chalani jedáci, ja vlastne neviem odpovedať, lebo mám pocit, že sa to strieda. Nie sú ani prieberčiví, ale nezjedia všetko, ale to ani ja a ani si nemyslím, že je to potrebné, stravu majú pestrú, sú zdraví. Len teda problém nastáva, keď kvôli hre nie je čas na jedlo a hlad je zrazu akútny, cukor klesne a hnev sa derie von. Mám to aj ja, síce mám 32, ale keď som hladná nie som to ja (aj keď možno vlastne TO som naozaj ja, kto vie?)

Tu som mala motivačnú pani Zlosť. Nebol to už extrém ako škriatok neporiadok, nebojte. Vysvetlila som Rišimu, že na hru a fungovanie počas dňa si energiu dobíjame rôznymi spôsobmi a jedným z nich je aj jedlo, že ak vyhladne v brušku môže mať nervozitu, ktorá spôsobí, že sa hnevá, keď ani nevie prečo. Hrali sme to na pani Zlosť, ktorá sa hnevala, keď jej na hlavu padali rezance a mrkva z polievky a špeciálne neznášala vitamíny z ovocia a zeleniny. Od začiatku to ale nebolo o tom, že je skutočná, skôr to bola aká naša sranda. V oblasti jedenia mám ale tiež dlhú cestu pred sebou. Verím, že uvedomenie si toho, že nútiť dieťa zjesť z porcie, čo najviac, lebo vy ste do varenia jedla dali svoju energiu a čas, nie je dobrý spôsob vytvárania zdravých stravovacích návykov.

Úteky z domu. Nebolo to časté, ale predsa. Niekde musíte odísť, starým rodičom nechcete nechať dieťa rozhodené z odchodu a preto sa stratíte. Predtým ste síce hovorili, že niekam musíte ísť, ale ahoj si zašomrete popod nos a zdrháte na slobodu. Áno, lúčiť sa s dieťaťom, ktoré vás nechce pustiť je dlhšia ťažšia cesta, ale oveľa férovejšia a na konci cesty lepšia.

Spanie s dieťaťom, či bez dieťaťa. Tu mi prišlo viac protichodných odpovedí - jedna strana písala, že by si už dieťa nezvykla k sebe do postele a druhá strana písala, že už by nikdy nešlo cestou spánkového tréningu, či samostatnej postieľky. Neprikláňam sa ani na jednu stranu, spánková deprivácia je ťažká téma, a keď má dieťa zlý spánok, trpí celá rodina. Zo skúseností by som len povedala, že tak ako pri všetkom sa riadim potrebami svojimi, ale prevládajú potreby dieťaťa. Keď sa snažím silou mocou si vybrať, že bude buď na stopercent spokojné dieťa, alebo úplne spokojná ja- zvyčajne sme všetci v jednom veľkom kŕči. 

Ja si malé deti občas predstavujem (nie, toto nie je slovná hračka, ja si fakt vizualizujem množstvo vecí) s krabičkami, ktoré treba naplniť a my rodičia im pomáhame. Je tam láska, samostatnosť. Niektoré deti majú tie krabičky väčšie a naplnia sa neskôr, iným deťom veľa dopĺňať netreba a zvládnu množstvo vecí skôr. Vystihnúť, správny moment, kedy je táto potreba naplnená pomáha rodičovský inštinkt a uvedomenie si skutočnosti, že deti naozaj prvoplánovo nie sú nastavené na to, aby nás citovo či inak vydierali.

A rovno premostím. Vydieranie a vyjednávanie. Nerozprávam teraz o nejakých zločincoch, ale o vašich deťoch. Ak spravíš toto a toto, tak bude toto a toto. Poznáte to, je aj množstvo takých vtipoch o vzťahoch- keď ja spravím toto, môj muž mi kúpi toto. Ale viete si NAOZAJ predstaviť, že by ste takto fungovali vo vzťahoch s partnerom. Joj, láska, prezleč si tento hrozný sveter, lebo večer nebude segedín. Hej, láska, pôjdem to obchodu, ale buď milá teraz a choď si umyť zuby. Alebo ja už neviem, čo. Hej, zvádza to občas aj mňa. Hej, včerajšia selfie s Rišim v príbehoch bola vymenená za čokolády. Ale ako som písala vyššie, učím sa. Chvalabohu, dieťa začne pomerne rýchlo zrkadliť a vydierať naspäť, čo vás donúti chtiac-nechtiac zmeniť aj túto vašu výchovnú metódu.

 Klamstvom som začala a klamstvom to aj ukončím. Existujú lži, ktoré sú v záujme niečoho? Vytvorenia magickej atmosféry Vianoc, keď klameme deťom o Ježiškovi, Mikulášovi či Santovi? Ja som v tomto, napriek tomu, že uznávam Montessori učenie v mnohých veciach, mala od začiatku jasno. Chcem, aby chalani verili v to, že Vianoce sú čarovný čas, kedy sú možné zázraky. Lebo oni ozaj možné sú, len teda trošku inak. Preto sme to vyriešili tak, že na štedrý deň, napriek tomu, že nie sme kresťania sa oslavuje narodenie Ježiška a čítame si celý december Vianočné mystérium. Darčeky nakoniec nosí Santa, lebo podľa mňa atmošku Severného pól a elfskej dielne len tak hocičo neprekoná a na otázky, či darčeky NAOZAJ nekupujú rodičia odpovedáme, že tomu, kto verí vo vianočného ducha, nosí darčeky Santa a tomu kto neverí, tomu ich musí niekto kúpiť.

Ďakujem za to, že ste sa so mnou podelili, tejto téme sa ešte určite budem venovať <3

O škôlke a veciach s tým súvisiacimi.

Sociálne siete sú o zdieľaní. Zistenie, že množstvo ľudí pospájaných po celom svete heštegmi nás robí menej výnimočnými, ale aj menej osamelými. Málokedy si idem cielene na internet po radu, ale veľakrát sa mi stane, že neplánovane narazím na situáciu, problém, ktorý práve riešim, aj u niekoho iného. Nepíšem, že ma problémy iných tešia, ale keď sa rovnaký problém rozdelí na viac pliec, ľahšie sa to potom nesie, nie?

Keď som pred pár rokmi zdieľala svoj „pôrodný príbeh“ ozvalo sa mi množstvo žien, mám, s tými ich. Po minulom blogu zažívam niečo podobné. To, čo zažíva žena po pôrode, nabitá hormónmi a neistotou, láskou a strachom, či je tá láska dosť, a zmesou rôznych iných pocitov. Neverím, že existuje mama, z radov tých normálnych, nech je akokoľvek pragmatická, ktorá nemá malú dušičku, keď prvýkrát odovzdáva svoje dieťa do brány škôlky. Ideálny vek na škôlku neexistuje. Verím, že ak by som mala 11 detí ( I feel you Boris), tak každé by bolo úplne iné a nastavené na iný čas.

Vo vašich otázkach ste sa pýtali na moju narážku na Rišiho ťažšiu adaptáciu. Poznáte seriál This is us? Ak nie, odporúčam, pozrite si. Je to aj o tom, že ak vychovávame s najlepším vedomím a svedomím, stále nevedomky spôsobujeme deťom drobné traumy a boliestky. Riši mal mať tri roky v septembri a Pati sa mal narodiť v auguste. Tak sme sa rozhodli, že Rišiho dáme do škôlky už v júli, že to nebude brať ako „odloženie“ a že je nahradený novým súrodencom. Napriek tomu, trvalo niekoľko mesiacov, kým si zvykol úplne a napriek tomu, že je už predškolák, proces úplnej adaptácie stále neprebehol. Vďaka tomu, že to mám s čím porovnať, myslím si, že sú typy detí, ktoré si na škôlku, nech je akokoľvek dobrá, nikdy nezvyknú úplne. 

Riši je typ dieťaťa, ktoré sa doma prehrá celé hodiny bez akejkoľvek asistencie, potrebuje svoj pokoj a priestor, ktorý v škôlke nemá, keďže sa musí zapájať aj do spoločných aktivít. Niekto by si možno vybral možnosť, nechať ho doma. Priznávam, zvažovala som aj túto možnosť, ale nakoniec som sa rozhodla, že chcem, aby do škôlky chodil. Jedným z dôvodov je, že neuvažujem o následnom homeschoolingu a chcem, aby chodil do klasickej školy - čiže tá adaptácia by ho čakala tak či tak a bude podľa mňa lepšie, keď ju absolvuje teraz v hravom prostredí, ako neskôr, kedy by už okrem procesu adaptácie bol zaťažený aj inými povinnosťami. Pre mňa je dôležité, že si zažíva aj škôlkarsky režim, ktorý mu doma nedokážem vytvoriť.

A v neposlednom rade, aj keď si osobne myslím, že socializácia malých detí sa trošku preceňuje a dokonca sa niekedy vzájomnej socializácii malých detí prikladá väčšia váha ako vytváraniu väzby na mamu- je to opäť individuálne a každé dieťa to má inak. A aj každá mama. Niee každý si môže dovoliť tráviť „quality time“ na rodičovskej plné tri roky, nech sú dôvody akékoľvek - či finančné, alebo len proste chcete- je to úplne v poriadku. 

Pred časom som sa v diskusii s riaditeľkou jednej súkromnej škôlky dočítala zaujímavý názor, že deti si potrebujú vytvárať a riešiť detské konflikty, že to u nich vzbudzuje pocit bezpečia v ich malom svete, je to úplne iný druh sociálnej interakcie akú majú s nami rodičmi alebo inými dospelákmi. 

Posledným, ale nemenej dôležitým dôvodom, je vytváranie návyku k nejakým povinnostiam. S Rišim sa snažím baviť otvorene, v krízových dňoch v škôlke si dávam záležať na večernom rozhovore, kedy sa bavíme o pocitoch. Otvorene mu priznám, že aj mne chýba, keď je v škôlke a že naňho myslím a že je mi občas za ním smutno, ale že je to v poriadku. Určite sa ho nesnažím nasilu rozveseliť, ale skôr prirodzene nasmerovať na to pozitívne, čo ho na škôlke baví.

Od psychologičky sme dostali pár skvelých tipov, ktoré môžu pomôcť prekonať smútok v škôlke aj staršiemu dieťaťu:

- Medailón s rodinnou fotkou sme nahradili rodinnými kameňmi- vybrali sme si každý svoj kameň v  špeciálnom obchode s kameňmi (myslím v takom s polodrahokamami a minerálmi, neberte dieťa do ALO Diamonds, ani do kamenárstva) a dohodli sme sa, že keď si budeme chýbať, len silno stisneme kameň a ostatní členovia rodiny budú vedieť, že na nich myslíme- táto zmena s kameňmi bol Tomášov nápad. Len teda mne to až tak nepomohlo, asi by som mala skúsiť to ALO J

- Vytvorenie denného režimu pomocou obrázkov- pevne stanovený denný plán pomôže aj dieťaťu, ktoré sa na zmeny adaptuje ťažšie a dá mu to väčšiu istotu.

- Malý strek maminho parfumu na rukáv tiež môže pomôcť, keďže vôňa má silný vplyv na emócie. O tom, že ja malý strek nepoznám a chalani chodia vyvoňaní tak, že môj Killian cítim v šatni ešte poobede, radšej pomlčím :)

Aby som odpovedala, aj na otázky týkajúce sa Paťka. Obaja chalani sú pre mňa dar. Riši v tom, že mi dáva odpovede o mne samej. Učí ma pozerať sa na veci inak, makať na sebe, učiť sa ako byť trpezlivejšia, vnímavejšia, lepšia mama a aj lepší a tolerantnejší človek.

Pati zas prišiel, aby ma naučil, že nie je všetko o výchove. Že nemusím do hĺbky analyzovať každý svoj krok a rozmýšľať, kde som spravila chybu. Lebo my si často myslíme, že reakcie a správanie detí je závislé od našej výchovy. Čoraz častejšie si ale uvedomujem, že jediné čo deťom môžeme dať sú hodnoty, ktoré zdieľame ako rodina, ale to s akou povahou sa narodia výchovou až tak nezmeníme. Môžeme sa aj na hlavu postaviť a to teda, že to aj dosť veľa mám v poslednej dobe skúša, ako tak vidím pozorujúc tie instagramové stojky.

A tak má Pati v dvoch rokoch bezproblémovú adaptáciu. Napriek tomu, že ho stále kojím, v škôlke aj spáva (cez obed- v noci nie, i keeeď J), ráno sa rozlúči a bez plaču uteká do triedy. Zvykol si na režim, našiel si kamošov, zapája sa do aktivít (pri ktorých netreba sedieť viac ako minútu). Aby som bola úprimná, jediné problematické sú zobudenia sa z obedného spánku, kedy ale pomáha odpútanie pozornosti- najčastejšie olovrantom, prípadne zaberie môj rýchly príchod.

Tak ako veľa z vás v mnohých veciach ani po mesiaci nemám jasno. Momentálne sledujem kurzy Mindful na vnímavé rodičovstvo, ktoré nahrala Majka Červienková. Majka je „naša učiteľka“ od začiatku, a aj keď sa pri chalanoch vystriedali aj iné učiteľky, mala ich vždy pod dohľadom.  Ak chcete vedieť aj pohľad zo strany pedagogičky, skúsenej, ale stále citlivej, odporúčam. Mám pripravených aj pár otázok, ktoré Vám pridám v najbližších dňoch, hneď ako mi prídu odpovede od Majky.

Štyri roky. Toľko má posledný príspevok na mojom blogu. Odvtedy pribudlo pár dlhších, či menej dlhých, príspevkov na instagrame, ale blog som zanedbávala, lebo úprimne – nebolo o čom. A keď bolo, chcela som to niečo žiť a nie o tom písať. Prípadne len tak spať, aby bolo AKO žiť. No a teraz sú chalani v škôlke. Tretí deň. Tretí deň po piatich rokoch na materskej, som doobeda doma sama a deti sú v inštitúcii. Tak vám idem napísať blog. O adaptácii. Mojej. 

Nehovorím, že som si chvíle doma s nimi neužívala, ale asi ako každá mama som mala stavy „teraz, keby som mohla robiť nič, robila by som toto..“ . Tak som prišla prvý deň domov, sama a robila som NIČ. Ale nie také to užitočné príjemné nič. Nečítala som knihu, netriedila som šatník, nezachraňovala som pandy, nevarila som jedlá, ktorých príprava trvá dlhšie ako zaliať kuskus vodou a pridať tam tuniaka a ktoré som vždy chcela variť „keď budem mať čas“. Dokonca som ani nespala, ani som nešla s kamoškou na kávu, nepozrela som si ani Netflix. Robila som také to odveci bolehlavové nič - scrollovala som si instagram, facebook, otvorila som aj bulvár (lebo aj ja patrím, medzi tých 90 percent Slovákov, ktorí odsudzujú podradnú novinárčinu, ale kto nemá ani raz topky.sk v histórii prehliadača, nech hodí mobilom). Nemala som žieden skvelý pocit úľavy, že chalani sú v pohode a ja sa môžem vrátiť do starej práce alebo rozbehnúť nové projekty a venovať sa veciam, ktoré som nestíhala. Tak som tu v stredu sedela a nerobila nič. Chalani v pohode neboli. Aby som to upresnila, Riši chodí do školky, ktorá je skvelá. Teda, má muchy, ako všetky škôlky, ale koniec koncov tam má kamošov, chodí tam rád a v základných princípoch jeho škôlka spĺňa všetko, čo od nej očakávam. Navyše domov chodí solídne zablatený, tak si hovorím, že nuda tam byť nemôže. Posledné mesiace ale boli problematické, prišlo to s prázdninami, a Riši mal obdobie, že do škôlky odmietal chodiť. Posledné týždne bol teda doma a aj prvý deň nástupu bol ťažší, nakoniec sme to nejako ustáli a našťastie štvrtok a piatok už boli v poriadku. Čo sa týka Paťka, je to ešte komplikovanejšie. Naozaj nebolo v pláne, aby už išiel do škôlky. V auguste mal dva roky a podstate nás nič netlačilo, aby už začal chodiť. Ja osobne som sa vlastne na toto obdobie s ním doma tešila. Lenže Pati posledné týždne viac ako mňa riešil Riška, kde je, s kým je a rána, keď bol Riši v škôlke, celé preplakal. Tak sme sa rozhodli, že to skúsime a uvidíme. Dáva mi väčší význam, dať dieťa do škôlky, keď tam chce ísť samo, ako ho rok presviedčať, že ešte nemôže a potom, keď pochopí, že ešte nemôže, ho nútiť, že teraz už zas musí. Chápeme sa? I keď je pre mňa náročná predstava, že som sa dobrovoľne ukrátila o magický rok na materskej, kedy prichádza na scénu obdobie vzdoru. Čo mi vnuklo nápad, že keď už mám dnes to voľno, možno by som sa mohla ísť nostalgicky hodiť o zem aspoň sem k nám vedľa do Jednoty. 

No a čo teda so mnou? Mám pár plánov. Okrem toho, že by som sa rada vrátila k písaniu, plánujem si dať dokopy aj vlastnú stránku, kde bude viac priestoru, ale až keď napíšem aspoň pár súvislých blogov v priebehu nasledujúcich týždňov, lebo investícia do vlastného webu, kde pribudne príspevok každé 4 roky je asi zbytočná.

Plánujem Vám v nasledujúcich dňoch predstaviť projekt, pri ktorého zrode tak trochu stáli všetci členovia našej rodiny a na jeho „mamu“ som veľmi pyšná, lebo je to niečo, čo na Slovensku nikto iný nespravil a ja sa na to teším aj ako konzument.

Plánujem viac zamakať aj na svojom instagramovom feede a posunúť sa nielen obsahovo, ale aj vizuálne v čom mi pomôžu odborníci na slovovzatí (nie, tentoraz nemyslím Mgr. Googla a Ing. Pinteresta).

Ale teda, o tom viac nabudúce.

Par postrehov na záver.

4 roky v živote človeka stačia na to, aby si komplet odvykol od diakritiky. A yabudol, kde sa prepína en na sk klávesnicu.