Denník malej šošovice..

Au, ďalšie ráno v bruchu. Nieže by mi tu nebolo dobre, mama sa o mňa stará, pekne mi posiela do bruška dobroty na ktoré mám chuť, dostávam grísik s kakaukom aj dvakrát denne, ale mám pocit, že sa to brucho už nechce zväčšovať a ja som nejaký dolámaný. Posledné dni cítim, že by som sa potreboval poriadne natiahnuť. Navyše je mi akosi teplo, celú noc sa hniezdim a neviem si nájsť miesto, potom sa z chuti napijem plodovej vody a celý deň čkám. Navyše moja mama, ktorá mi celý čas hovorila, aby som pekne ostal v brušku ma posledné dni začína volať von. Neviem síce na čo a ako sa potom vrátim dnu, ale priznám sa vám - trošku ma to láka. Chcel by som vidieť mamu aj oca, majú super hlasy, ten mamin sa trošku ozýva a ocov znie ako šmolko. Naši sú super. Asi som na nich naozaj zvedavý. Podľa ma by bolo fajn ich ísť pozrieť a potom sa vrátiť sem do tepla, možno to tu zatiaľ narastie a bude to tu pohodlnejšie.

Okej, dnes je sobota, 12.9., idem na to. Klopem mame celý deň, aby ma pustila, som dole hlavou a keď to nejde rukami, párkrát ju kopnem. Sme v pôrodnici. Neviem, čo to je, ale počujem iné bábätká plakať v diaľke. Má mama aj iné bábätká? Čo to má znamenať? No nie, ja nikam nejdem, pekne sa ukľudním a prestávam kopať a idem si pospať.

Tak, je nedeľa a zobudili sme sa s mamou doma. Teraz ma aj mrzí, že som včera nešiel von, možno sme sa mohli pohrať s tými ostatnými deťmi. Ale neva.

Pondelok, 14.9. Strašná nuda. No nič, včera som sa definitívne rozhodol. Idem von. Sedem hodín, pondelok, správny čas vypýtať sa von. Mama je u doktora. Sem sme chodili nejako často. Au. Doktor hovorí mame, že dnes bude rodiť. Rodiť? Super, akurát dnes, keď som chcel ísť von musí byť mama zaneprázdnená nejakým rodením. Nevadí, hádam si nájde čas aj na mňa. Musím si dať strečing, dnes je to tu fakt nejaké úzke. Idem na to. Sme u starkých a starká núka mame grís. A mama? Nechce. Nejdeme strácať čas grísom, ideme predsa rodiť. Klopem mame tak silno ako len viem, každých pár minút. Počujem ju funieť. Haló, mama, neignoruj ma. Okej, dve hodiny, mama nasadá s ocom do auta a ideme zas do pôrodnice. Do Zvolena. Oco- Bystričan, tuším niečo šomre o bryndziaroch. Smejem sa. Oco je riadne smiešny, keď šomre. Okej. Mame dali klystír. Fuj. Tak grís si nedá a klystír hej? Čudné. Mám taký pocit, že mame neni už dobre. Musím ísť von, aby som sa na to pozrel. Škriabem sa von, ako to len ide. Ale neviem nájsť tú správnu polohu. Som hlavou dole predsa. Ale aj trošku bokom, predsa len neviem, či to bol dobrý nápad ísť von. Ale keď už som sa na to dal. Nebojím sa, veď keby dačo, o chvíľku sa vrátim naspäť. Mama tlačí. Ona normálne vie, že idem von a pomáha mi. A oco jej dáva piť. Mama je pomerne ticho a to som ju teda počul už kričať veľakrát za týchto posledných pár mesiacov. Len smiešne funí. Dokonca funí viac ako keď sme vyšli spolu na 4. poschodie, keď bolo von asi milión stupňov. Decká, ale tu sranda končí. Kde to mám hlavu, au, tak tu to fakt už tlačí. No nič, idem definitívne von. Raz, dva, tri. 16:25 a som von. Wot? To kto je? Kto ma to drží? Kde je mama? Som ticho, možno si ma nevšimnú a dajú ma naspäť. Zadržiavam plač nekonečné sekundy až to nevydržím a spustím nahlas, kde je mamááááá? A už som u nej na bruchu, to je dobre, ale ako sa tak na to kukám, tam sa naspäť už asi nezmestím. A ani by som už nešiel, je tu aj oco, kuká na mňa a usmieva sa. Jéj, som nevedel, že je taký fešák, budem po ňom, už som sa rozhodol. Tak. Kde ma berú? Kto si? Héj, pusti ma ty žena, chcem ísť k mame. Umývajú ma a merajú a vážia, stiahnem trošku brucho,  okej? 3 a pol kila a 53 cm. Hm, som model, ideálne miery. A teraz ma vráťte mame. A už som pri nej, je tu aj oco a fotíme sa. Sme riadne pekná rodina, mama síce vyzerá ako keby si odbehla maratón, ale potom ma ponúkne mliekom a ja jej odpúšťam. Večer ma berú preč od mamy, vraj, aby si ešte pospala. Prosím? My sa chceme rozprávať a stískať s mamou, vráťte ma k nej. Ale nevadí, jednu noc už vydržíme a potom sa už od nej nepohnem.

Utorok ráno a som s mamou. Učím ju ako ma má prebaliť ale nepočúva ma, tak ju okakám. Tak, teraz už bude vedieť, že to má robiť hlavne rýchlo. Príde taká milá sestrička a ukazuje mame ako ma má okúpať. Mama všetko robí 10 krát pomalšie ako sestričky a ja sa jej smejem. Mama je motovidlo, ale asi ma ľúbi. Pekne sa na mňa kuká a občas má takú vrásku na čele, keď sa sústredí. Počíta mi prsty, obzerá si každý môj vlas. Ach táto mama je riadny kontrolór. Ale myslím, že budeme spolu vychádzať.

Je streda a my sme sa odsťahovali na súkromnú izbu. Máme návštevy a mama by síce najradšej spala celý deň, ale mne sa to páči, všetci ma obdivujú, asi som fakt pekný a mňa to hrozne uspáva. Prespím celý deň. V noci, kontrolujem mamu, či je pri mne, čo kedy otvorím oči, mama sa na mňa pozerá a nespí. Mamy asi nespia, dobre vedieť, aby nebola sama, budem sa aj ja budiť párkrát za noc, aby sme pokecali a nebolo jej smutno, keď už je hore. Je s nami aj ocino, menej miesta v posteli, ale viac lásky, som spokojný.

Je piatok a my ideme domov, ide víkend. Waaau, máme fakt pekný byt, môže byť. Je tu aj nejaké chlpaté čudo, ale ja našťastie nevidím do väčšej diaľky ako 30 cm, takže som s ňou v pohode. Som rád, že ma pustili, aj keď mám vraj nejakú novorodeneckú žltačku. Netuším, čo to znamená, ale niekde som počul, že každý piaty človek na tejto planéte je Číňan. Hádam to nevyšlo na mňa, dokelu. Radšej nech má mama tú žltačku, je nejaká biela, len by jej to prospelo.

Doma sa kúpeme, je to super, naši sa tešia a všetko si fotia. Asi sa ešte nikdy nekúpali. Mali by to skúsiť, je to fakt pohoda. Mama mi skúša strihať nechty. Kuš, žena, tie prsty ešte budem potrebovať. Ocovi to ide oveľa lepšie, podľa mňa je manikér alebo šašo, lebo je smiešny. Alebo oboje. Spávam s našimi v posteli, alebo naši spia v mojej posteli? Áno, tá veľká posteľ je určite moja, ale ok, nechám ich tu spať, ale vyhradím si územie, 20 cm po okrajoch pre každého by im malo stačiť. V noci ich pre istotu vždy zobudím, keď narušia moje územie, ale prestáva ma to baviť. Keď mám tri mesiace naši ma dajú do malej postieľky pri tej veľkej, nechápem načo, keď mame sa mi tam aj tak vždy nasáčkuje v noci, ale nechám to tak, malá posteľ je tiež fajn, mám tu hračky a obliečky s líštičkou, ktoré mi vraj ušila starká.

Mám kopu návštev, na každú sa usmievam, ak by ma mama náhodou ohovárala, že občas plačem, tak jej nebudú veriť. Ale aj tak mama nemá čo zlé na mňa povedať. Veľa spím, a keď to už fakt so spánkom preháňam, mama príde a dáva mi prst pod nos. Strašne to šteklí a neviem, o čo jej ide a zvyčajne sa zobudím. Nemám žiadny režim, u nás doma vládne anarchia. A keď sa konečne rozhodnem, že idem spávať okolo siedmej, začne ma niečo bolieť v ústach. Kamienky, normálne mi narástli v ústach kamienky, svrbí to a uľaví sa mi až, keď sa zahryznem do mamy alebo niečoho čo je po ruke. Že vraj sú to zuby. Tak to tieto zuby mi nedali spávať? Okej, ale už sú dva von, dúfam, že ich viac nie je. Tieto dva mi na mlieko úplne stačia. Budem si režim trošku meniť, posledné dni už nespávam o siedmej, ale až o deviatej a ako sa mi zachce.

Rána sú super, oco sa mi venuje a hrá sa so mnou, kým mama spí, potom ide ocino cvičiť a ja otravujem mamu, hladká ma a šepká aby som spinkal, ale ja viem, že sa len dorába a mama sa chce hrať. Tak sa smejem a dovolím jej, aby mi spievala a nosila ma, ona to má rada, tak čo už s ňou?

Zvykol som si spať tak, že si na hlavu natiahnem plienku a žužlem si cumlík. Mama mi púšťa na mobile všelijaké zvuky, najčastejšie fén, vysávač alebo srdiečko a mňa to ukľudňuje, pripomína mi to časy v brušku, keď mi okolo hlavy hučala krv. Som vraj hrozne dobré dieťa. NO veď aj vy ste hrozne dobrí dospeláci. Väčšinu času sa smejem, len občas, keď sa mi hrozne chce spať alebo sa nudím narobím veľa kriku pre nič.

Moje prvé Vianoce boli super. Mali sme krásny stromček. Najprv som bol zmätený- strom v obývke? Si robíte srandu? Ale bolo tam veľa krásnych svetielok, tak si vravím- okej, prečo nie? :) Oslavovali sme ich doma. Aj keď inokedy ma treba uspávať, dnes nie, dnes som zalomil ani neviem ako. Naši sa krásne obliekli, sadli si k stolu a mňa dali do hojdačky k nim, Mmm, tá vôňa, nejak ma to celé unavilo. A skôr než sa naši pustia do opekancov, ja už spím. Po večeri, ktorú som prespal nás prišli pozrieť babka s dedom a ujo Viťko. Aj to som prespal. Najviac ma štve, že som nevidel Ježiška. Ale budúci rok už mi neujde. Dostal som deku a fusak, superské sánky, a hračky a oblečenie. Najviac sa mi páči psík, ktorý spieva, mama s ocom občas skúšajú spievať ako psík, ale nepáči sa mi to, lebo im pri tom nesvieti srdiečko pekne načerveno ako psíkovi. Vianoce sa mi páčia a mamine mlieko chutí ako medovníčky. Oco bol cez Vianoce strááááášne dlho doma a veľa sme sa jašili. Stihli sme pár výletov a ja som konečne videl Tatry. Asi dve minúty a potom som zaspal, vraj sme boli na Hrebienku. Niekedy si ho pozriem, ale teraz nie, teraz som si tam pospal. Tatry majú super vzduch na spanie.

Naši ma zobrali aj bežkovať na Králiky a na Šachtičky, videl som na mame, že je celá v strese, ale oco bol v pohode ako vždy, dali ma do sánok, oco si dal okolo pása taký popruh a už sme šli. Páni, ja som bežkár, po ocovi. Šport je strašne namáhavý, tak som si pospal, mm. Výlet do Štiavnice sa mi páčil tiež, lebo sme sa neprechádzali, ale mama si dala koláče, ktoré som si dal v mlieku, môže byť a u Divnej pani majú teda solídny detský kútik, sem sa ešte vrátime.

Od Ježiška sme tiež dostali super pobyt vo Veľkej Rači. Fúú, čo si ja tam zbalím? Beriem sloníka a psíka a mamu s mliekom, o ostatné nech sa postará teda ona. Odchádzame 5.2. a prídeme až v nedeľu. Celý víkend som bol s dedkom, babkou, ujom, tetou, sesterničkou a bratrancom, konečne niekto iný ako tá nudná mama. A kde je vlastne mama? Aha, tak ona lyžuje? Okej, nevadí, budúci rok už budem lyžovať aj ja, ale s ocom. Ha!

4.2 som bol prvýkrát plávať v bazéne. Mama ma síce stále držala, ale neviem na čo. Moje bruško slúži ako bójka a predsa mám už čo to odplávané za tých 9 mesiacov v brušku. Ale ok, ak má tak lepší pocit, prečo nie? Je tu s nami aj Ela s mamou Monikou. Ela je kočka, asi som do nej, ale ešte uvidím, pre istotu tu okuknem aj iné baby (je to raj, všetky sú hore bez, éééj.) Usmievam sa po deťoch, šímajte moje zuby- vyrástli mi 30.1.- pamätám si to presne, lebo vtedy má meninky Emka- moja kamoška.

Ešte sa neviem pretočiť z chrbta na bruško, ale všetko ostatné už viem. A som silný. Mama mi hovorí, že som mocnár mocný. Volajú ma ale všelijako napríklad šošovica, lebo som vraj taká malá strukovina, alebo ma volajú mošulinka- lebo si viem nahromadiť v spotenej rúčke žmolky prakticky z ničoho. Hlavu držím ako polročný minimálne a ľudia mi tipujú o par mesiacov viac a chvália ma aký som šikovný. Tak asi :)

Boli sme aj na túre na Krížnu- mama ma mala v nosiči a oco niesol Ruby, boli sme taká smiešna štvorka a mne sa ta prechádzka zdala strašné ľahká, tak som naschvál stratil rukavicu aby si ocino nabehal o par metrov viac.

12.1 ma mali prvýkrát očkovať. Neviem čo to očkovanie je, ale povedal som si, že idem do toho. Celý čas som sa usmieval, ale potom som si to rozmyslel a začal som plakať. Očkovanie odložili. Myslíte, že je to od slova očko alebo ocko? Teraz neviem, či mi pridelia nového ocka alebo vypichnú očko, tak mam obavu. A možno to bude dačo úplné iné. Skúšam to o pár dni a už som v pohode, ani som neplakal, bohuvďaka, moje tučné stehienka ma ochránili. A čo fakt neznášam je obliekanie, prvé týždne to bola pohoda, to som všade chodil v pyžamku, ale potom ma mama začala fintiť a čerešňou na torte je čiapka na hlave. To bol čí výmysel? Sociálku na vás! Na čo sa volám Hollý, keď ma aj tak obliekate?!

Za pár dní mám 5 mesiacov a čas vraj strašne letí a mama si nič nepamätá (vyhovára sa, že je to kojením, ale čo si ja pamätám mamu vždy bola také zábudlivá) a tak mi ide písať vraj denník. Každý deň, o tom, čo sme robili a čo už viem, ale keďže jej bolo blbé začať od piateho mesiaca, tak zhrnula tých posledných pár aspoň do pár viet. Keď budem veľký, ukáže tento denník mojej frajerke, spolu s mojimi holými fotkami a ja sa budem hanbiť ako pes. Teraz našťastie ešte neviem čítať, tak jej odpúšťam, že je trápna a podelím sa o to aj s vami :)

Veci, ktoré Eva Eve neurobí..

Celý tento článok by sa dal zhrnúť do jednej vety - buďme, dokelu, empatickí a inteligentní. Ale keďže takto svet nefunguje a v Ikei dostanete 10 stranový návod na použitie aj k drevenej vareške, trošku sa rozpíšem. Rozmýšľala som tiež nad nadpisom a tento blog sa mal pôvodne volať - 10 vecí ktoré ma štvú počas PMS , z ktorých ma reálne v hormonálnej rovnováhe štvú len 4, ale bolo to príliš dlhé. Niekde som počula, že to, čo nás najviac hnevá na ostatných, nastavuje zrkadlo nám a ukazuje nám vlastnosti a chyby, ktoré nám vadia na nás samých. Ak je to tak, boh ma ochraňuj, i keď, niečo na tom asi bude. Na internete sa rozmohli v poslednej dobe Johnovia a Billovia, ktorí robia všetko super a správne. Ja som si pre moje účely požičala Evu. Nájdete sa? J

1.)    Eva má 4 deti a spokojnú rodinu. Eva to tak chce a plánovala. Eva sa kamošky s jedným dieťaťom nespytuje, kedy bude mať viac detí a nesúdi ju, keď kamoška viac detí nechce. Eva je múdra mama. Buď ako Eva.

2.)    Eva kojí svoje dieťa a berie to ako samozrejmosť. Eva ale o kojení nerozpráva každému koho stretne, nevyťahuje prso bez výstrahy počas rozhovoru s opačným pohlavím a nematkou kedykoľvek a nejde sa zároveň schovať do kanála, keď chce nakojiť svoje dieťa. Jej prvá otázka, keď stretne kamošku, ktorú desať rokov nevidela, nie je- kojíš? Eva je super. Buď ako Eva.

3.)    Eva má super kľudné a dobré dieťa, ktoré spí 12 hodín v noci a ďalších 12 hodín sa pekne hrá. Evino dieťa sa nikdy nehodilo v hračkárstve o zem. Eva nesúdi ostatné matky, ktoré majú iné deti a nesúdi ich výchovu. Eva je rada, že môže byť rada. Buď ako Eva a váž si svoje dieťa, a nehovor hop, kým neprejde pubertou.

4.)    Eva popri materskej pracuje. Kamoší sa s mamami, ktoré nepracujú. Eva nerieši. Eva vie, že každý si robí tak, ako najlepšie vie. Eva sa necíti byť viac ako iné mamy. Buď ako Eva.

5.)    Eva kamoškám prvorodičkám rozpráva veľmi cenzurovanú verziu svojho pôrodu a len tým, ktoré to počuť chcú. Eva chce, aby jej kamošky mali deti a nemali traumu. Hlavne, keď vlastne nie je z čoho. Buď ako Eva. (Na tomto bode musím popracovať J)

6.)    Eva vie, že má najkrajšie dieťa na svete, ale snaží sa to nevnucovať aj ostatným 36 fotkami na všetkých sociálnych sieťach. Eva sa snaží krotiť, aby si ju všetci neblokli ešte v šestonedelí. Eva sa ovláda. Buď ako Eva.

7.)    Eva má na výchovu svoj názor a rešpektuje aj názory ostatných. Snaží sa nechŕliť nevyžiadané rady, kým ju o to niekto nepoprosí. Eva je fakt múdra baba. Buď ako Eva.

8.)    Eva vie používať internet aj google, ale vie kedy zájsť k doktorovi. Eva sa na hrozivo vyzerajúci ekzém svojho dieťaťa nepýta na modrom koníku, ale zájde najprv k doktorovi. Buď zodpovedná – buď ako Eva.

9.)    Eva nezabúda na človeka, s ktorým má dieťa. Vie, že rodinu tvoria viacerí a že okrem mamy je aj žena. Eva si holí nohy aj v zime. Buď ako Eva. (Aj keď ti je zima, dáš to.)

10.)  Eva sa nerozčuľuje nad vecami, ktoré nezmení. Napíše si blog, pokecá s kamoškou, zahrá si míny, čokoľvek a nerieši. Buď ako Eva a nerozčuľuj sa, život je krásny J

 

Pekný deň.

..o novoročných nepredsavzatiach

 

Napísala som blog. Taký pekný, za dve A4, celkom vtipný sa mi zdal, išlo mi to od ruky. Odišla som od počítača, že ešte jednu vetu doklepnem, a dám to publikovať. Trvalo mi to dva dni, otvorím počítač a blog nikde. Počítač sa aktualizoval, reštartoval, vymazal neuložený blog. Asi mu neprišiel dosť dobrý a vtipný. Ach táto moderná technika, ja som to vedela, že v roku 2015 si s nami budú robiť počítače čo chcú. Toto by mi moja stará mašinka neurobila. Áno, hučal ako F15-ka, ale nikdy si nič nedovolil vymazať len tak bez opýtania a vedel, že si veci neukladám a tak ich ukladal za mňa. Tento zasran mladý namyslený si povedal, že mi dá lekciu hneď druhý týždeň a priučí ma zodpovednosti. Hľadala som oporu aj na googli, veď ten dokument musí niekde v matrixe byť. Nič. Hľadala som podporu aj u môjho muža. Samozrejme, bol rovnakého názoru ako počítač – mám si dokumenty ukladať. (Bože chlapi, základné pravidlo, keď sa žena sťažuje. Vypočuť, pomojkať a ne-po-u-čo-vať.)

Hovorím si o nič nejde, myšlienky mi prúdili, písalo sa to samo, len to napíšem znovu, možno to bude ešte lepšie. A tak rozmýšľam, o čom som vlastne písala. Niečo s predsavzatiami. Ale čo? Dokelu, ja si nepamätám, ani po čo som išla pred pár minútami do chladničky a väčšinou stojím len tak in the middle of nowhere in kuchyňa a čakám, či ma osvieti, ako chcem prepísať 2356 znakov len tak z pamäti?  

Bolo to teda v skratke o predsavzatiach a tom, ako vlastne žiadne nemám. Ha, ale to bolo predtým, ako som si predsavzala, že si budem ukladať dokumenty. Tým teda predošlý blog stratil význam. Tento rok nebudem odkladať veci na neskôr, že potom ich dorobím, dopoviem, dokončím. Lebo sa môže stať, že keď sa k nim vrátim už tam nebudú a stratia sa niekde v nenávratne, niekde tam, kde končia neuložené dokumenty a druhá ponožka z páru. A to sa týka nielen vecí počítačových, ale najmä ľudí, zážitkov, plánov.

Každý z mojich rokov končil tým, že som si sumarizovala, čo som uplynulý rok prežila a zvyčajne to vložila do dojímavého srdcehrejúceho statusu- ktorý sa začínal slovami ďakujem a končil srdiečkami, veľa srdiečkami. Tento rok na nič podobné nebol čas, aj keď to bol najsumarizovanejšia hodný rok. Áno, pri februárových ranných nevoľnostiach a augustových 40 stupňových horúčavách a dvadsaťkilovej nadváhe by som to asi netvrdila, ale keď sa na to pozriem spätne, rok sa naozaj podaril. A ťažko sa píše dojímavý novoročno-silvestrovský status, keď 23:59 kojíte a o pol jednej už spíte. (BTW- Ako na nový rok tak po celý rok? Ani ma neštvite.)

Na začiatku roku vie málokto, čo od neho môže čakať. Aj u nás to bude podobne, napriek tomu viem, že nás čaká jeden z najkrajších rokov vôbec – spýtajte sa ma, keď malému budú rásť zuby – ale zatiaľ sa teším ako nikdy.

Minule som čítala myšlienku – nebudem sa tváriť, že to bolo v knihe, to nie, bolo to v Eve. Dokonca v Madam Eve (nuž, tiahne mi na 30, Bravo už si kupovať ozaj nebudem), kde Eva Borušovičová písala o tom, že slovo napísané má ešte väčšiu moc ako len myslené, či vyslovené. To, čo napíšeme, akoby bolo zhmotnené ešte viac. A tak, namiesto predsavzatí, mám na tento rok pár prianí, napísaných. Tak nech sa splnia.

1.)    Viac bezbariérových prístupov. Lebo, toto je to, čo mi napadne dvadsaťkrát za jednu prechádzku. Ako si komplikujeme životy. Tam, kde by mali byť znížené obrubníky, kde by vedľa schodu mali byť koľajnice je jeden veľký výsmech. Mám pocit, že nikto na to nemyslí – lebo veď na čo, každý, kto má zdravé nohy, prípadne nechodí s kočíkom, ani nemusí.

2.)    Aby boli ľudia na seba dobrí. Nie len tak, aby boli za pekných a aby ich ostatní mali radi. Aby neboli milí, len keď od niekoho niečo potrebujú. Aby boli pokornejší, lebo nech si o sebe myslíme, že máme akýkoľvek super život, a že my sami sme akokoľvek super – tak namiesto kriku – ha, ako mi je! sa oveľa viac ráta také tiché ďakujem- šťastiu, vesmíru, bohu, Budhovi, rodine, komukoľvek-čomukoľvek J

3.)    Aby Ruby menej smrdela. Ten pes smrdí priamo neúmerne svojej veľkosti. Neviem, či je to evolučná vychytávka – nech pes, ktorého nie je vidieť, je aspoň cítiť. A ešte, nech mi nezožerie dieťa. Alebo nech dieťa nezožerie ju. Alebo vzájomne.

4.)    Nech sme všetci zdraví. Aj tá Ruby, aj keď bude naďalej smrdieť.

5.)    Nech mám veľa sily. Psychickej- keď je 4:30 ráno a moje dieťa je napriek plienke na očiach (občas, v polospánku aj jemne na nose) hore a usmieva sa, že pome hore. A fyzickej, keď 4:35 to drobátko dvíham z postele.

6.)    Nech mi nepadajú vlasy. Zo všetkých povrchných prianí by som vypichla aj toto. Aj celulitídu si pokojne nechám, lebo vraj celulitídou nevie pohnúť ani vesmír. A zároveň si želám pevné vlasy aj pre ostatné kojace matky.

7.)    Nech sa moje dieťa celý rok naďalej smeje. Lebo minule plakalo. A bolo to naprd. Ja som chcela ísť na pohotovosť, lebo som ešte plačúce dieťa nevidela a Tomáš sa smaial na mne a utešoval ho. Veľmi úspešne, aj napriek tomu, že bol celý ocikaný, keďže predtým som dieťa povyzliekala – úplne celé (vraj ho to malo utíšiť, ach google, neštvi ma už.)

8.)    Nech to tak neletí. Haló. Materskú s prvým dieťaťom mám len raz, tak by sa to mohlo spomaliť. Lebo čas ide presne takto. Vianoce -  žmurk - Veľká noc a niečo ako jar - žmurk - leto - žmurk - reklama od Telekomu - žmurk - zase Vianoce.

9.)    Každý mesiac aspoň štyri (alebo tri alebo aspoň dva a celkom dobré) blogy. Lebo je o čom. Dokonca to aj niekto číta. Vraj. Ale kým si vyberiem, či dnes idem variť (haha, to nevyhrá skoro nikdy), prať, žehliť, pozerať film alebo písať. Zvyčajne vyhrá spánok. A do rána zas zabudnem, že o čom som vlastne chcela.

10.)  Strašne som chcela, aby to bolo také symbolické, že 10 želaní. Ale je šialených 19:32, keď to píšem a som už veľmi unavená, tak si len zaželám dobrú noc. Lebo taká dobrá noc je vlastne najdôležitejšie želanie. Nikto si neváži dobrú noc - až kým nemá dieťa. Tak želám Vám všetkým šťastný nový rok a dobré noci.

 

 

(Počas písania tohto dokumentu nebolo ublížené žiadnemu zvieraťu- ani smradľavému a na ikonku Uložiť som klikla 485x)