Adaptácia v škôlke

Na začiatku školského roku som písala blog o adaptácii detí v škôlke a ako to prebieha u nás. Sľúbila som, že ponúknem aj názor odborníčky, pedagogičky z našej škôlky, ktorú si vážim a veľakrát nám pomohla na našej ceste k lepšej adaptácii.  Tohtoročná a minuloročná situácia spojená s pandémiou je viac než neštandardná a veľa z nás zažíva situácie, že kvôli lockdownu a karanténam za jeden školský rok, môže prísť k viacerým situáciám, kedy si adaptačný proces začínate znovu a znovu.. A teda, čuduj sa svete, ani pol roka po začiatku školského roku, nie som tak úplne mimo :))

Rozhovor nájdete nižšie, spolu s odkazom na stránku Mindful a ochutnávkou z kurzu. Ďakujem Majke Červienkovej za jej čas. Ak vás rozhovor zaujme, odporúčam kurz Vnímavé rodičovstvo na Mindful-life.

- Majka, existuje podľa teba ideálny čas, kedy je dieťa pripravené na škôlku? Prečo sú práve tri roky prelomové aj zo psychologického hľadiska?

Ja osobne si myslím, že je to veľmi individuálne a nedá sa všeobecne povedať, kedy je dieťa pripravené. Ja zvyčajne hovorím, že dieťatko je pripravené vtedy, keď je pripravená maminka. Pretože z mojich pozorovaní viem, že adaptácia je proces, ktorý sa týka celej rodiny, a teda, najmä maminky.

Ak maminka dôveruje pedagógom, je si svojim rozhodnutím istá a nič ju nespochybňuje, že je preto „zlá matka“ – dieťatko je úplne v pohode a v priebehu týždňa, či dvoch si krásne zvykne.

Nie som psychológ a teda psychologické hľadisko prenechám skúsenejším, no za seba môžem povedať, že žiadna materská škola nedá dieťatku to, čo mu môže dať matka. Sú to väzby na celý život.

- Sú nejaké známky toho, že je dieťa pripravené? Čo si môžeme všímať?

Takže, ak je maminka pripravená na tento veľký krok, u dieťatka si môžeme všimnúť záujem o vrstovníkov, ba dokonca nadväzovanie kontaktu s inými, často aj staršími deťmi na ihrisku, v herni, na krúžkoch a pod. Veľmi benefitné môže byť pre maminku ak počúva svoju intuíciu, a teda ak cíti, že ešte nie sú pripravení, je lepšie radšej ešte počkať. Aj keď z okolia počúva, že už by dieťa malo chodiť do škôlky. Myslím si, že každá maminka ten moment vycíti. Ak ho cíti, vtedy je ten správny čas. 

 

- Máme dieťa pripravovať na škôlku už počas prázdnin? Zaužívať si nejaké rituály, motivovať ho alebo to radšej nechať plynúť? 

Úplne najdôležitejšie z môjho pohľadu je mať už prekonanú separačnú úzkosť. Separačná úzkosť a strach z cudzích ľudí sú u detí zdravou vývinovou fázou. Silné puto k matke a závislosť na nej v priebehu detstva je pre budúci vývin a budovanie vzťahov priam potrebné. Preto separačnú úzkosť netreba odsudzovať, ale je potrebné jej porozumieť. Dieťa sa cíti v bezpečí pri matke, ktorá ho bezpodmienečne miluje a dokáže mu rozumieť bez slov, vníma ho srdcom a reaguje na jeho potreby. Zrazu sa mama vzdiali (má sa postarať niekto iný) je normálne, že dieťa má strach. Takže tomu môžu byť nápomocní starí rodičia, či blízka rodina, ktorá občas dieťatko postráži aspoň na pár hodín. No a čo sa týka rituálov pre deti a rodičov je fajn, ak navštívia materskú školu, či opatrovateľské zariadenie ešte pred nástupom dieťatka, porozprávajú sa s pedagógmi a nechajú dieťatko navnímať si to tam. Veľmi odporúčam nastaviť vhodný adaptačný plán, na mieru dieťatka i maminky a tiež upraviť postupne režim dieťaťa. Nápomocný môže byť aj vyrobený kartičkový denný režim, aby dieťatko vedelo, čo ho čaká, aby porozumelo, prečo je cez víkend doma a čo bude v škôlke zažívať. Dôležité je tiež, aby maminka dodržala to, čo sľúbi, teda ak povie, že príde prvá mala by to naozaj dodržať.

  -Zo skúsenosti, ak sa to dá zovšeobecniť, pre dieťa, ktoré znáša nástup ťažšie je lepšia pomalá adaptácia alebo ho radšej, ako sa hovorí „hodiť do vody“?

Hm, aj toto je veľmi individuálne. Maminka, ktorá potrebuje nastúpiť do práce zrejme bude preferovať hneď na celý deň. A je to v poriadku. Pretože ak je takto nastavená maminka, dieťa sa zvyčajne nastaví rovnako. Ak má maminka na to priestor a myslí si, že by to jej dieťatku pomohlo, zvoľte postupný jemný prechod najprv na pár hodín denne, postupne pridávajte. Aj tento model postupnej adaptácie je v poriadku, pokiaľ je maminka o ňom presvedčená a komunikuje s učiteľkami. Nie je to však možné v každej materskej škole, takže veľa závisí aj od možností, ktoré nám ponúka.

 

-Po príchode do škôlky, často nastane situácia, že dieťa sa upokojí, akonáhle vstúpi do triedy, ale to už rodič nevidí a je napätý celý deň, čo by si poradila rodičom v takomto prípade?

Dôverujte svojim učiteľkám a opatrovateľkám. S láskou a dôverou v túto osobu a najmä s dôverou v svoje dieťa, dokážete robiť zázraky. Vyjadrite to aj slovne, poďakujte svojej učiteľke za starostlivosť a opateru pred dieťatkom. Trávi s ním väčšinu času dňa, je mu príkladom, vštepuje mu hodnoty do života, pomôže mu, objíme ho, ak to potrebuje....

Komunikujte s učiteľkou. Ak je to možné, nech vám dá v priebehu dňa spätnú väzbu, ako sa má dieťatko, ak vás to upokojí a je to pre vás takto v poriadku...

 

 -Čo ale s deťmi, ktoré sú plačlivé počas celého dňa v škôlke? Stretli ste sa už aj s tým, že adaptácia sa nepodarila? Po akej dobe hovoríme o neúspešnej adaptácii a ako to riešite?

Adaptácia je podmienená tromi fázami, ktoré je možné u dieťatka pozorovať. Viac o týchto fázach hovorím v mojej pedagogickej koncepcii vnímavého rodičovstva v module, kde sa zaoberám adaptáciou. O neúspešnej adaptácií hovoríme vtedy, ak sa dieťatko neposunulo z prvej fázy v priebehu troch mesiacov. Zvyčajne sa v praxi nestretávam s týmto modelom, no môže sa stať, že dieťatko má len čiastočne zvládnutú adaptáciu a teda nie je prispôsobené úplne, čo môže do veľkej miery narúšať edukačný proces v triede a vtedy je potrebné, aby rodičia spolupracovali s učiteľkou a nastavili si ďalšie pravidlá ako postupovať. Tých možností je veľa, závisí od konkrétneho dieťatka.

 

 -Nie je to pravidlo vo všetkých škôlkach, ale u vás to funguje tak, že pokiaľ dieťatko počas dňa plače a rodič má na to priestor, príde. Aj ja využívam túto možnosť, ale stretla som sa aj s názormi, že dieťatko si potom zvykne „vydobýjať“ to, čo chce plačom. Aký je tvoj názor na to? Vydržať alebo povoliť, ak to situácia dovolí?

V tomto prípade je veľmi dôležité, aby to učiteľka vedela navnímať, kedy je to plač, pri ktorom dieťatko dosiahne, čo chce ( vtedy plače vždy, keď cíti hranice a skúša, či ich dospelý povolí...) -alebo či je to naozaj prejav emócie. Niekedy dieťatko nielen plače, ale v adaptačnom procese sa stretávam i s tým, že dokonca dokáže potlačiť svoje fyziologické potreby (nepapá, neciká a nechce spinkať v škôlke) za tým všetkým môže byť stres z odlúčenia. Preto nielen keď dieťatko veľmi plače, ale ja osobne niekedy navrhnem rodičom, aby ostali deň dva doma a venovali dieťatku plnú pozornosť...Je to veľmi benefitné aj pri budovaní imunity. Preto ak má dieťatko soplík v adaptačnom procese (často i celý prvý rok) potrebuje pozornosť, objatie a prejavy lásky svojim jazykom lásky.

 

-Vo vašej škôlke sú zmiešané triedy. Ako to hodnotíš s odstupom času? Stretla som sa aj s názormi, že staršie deti sa môžu pri mladších nudiť a stagnovať. Ja mám ale naopak pocit, že ich to učí vzájomnému rešpektu a práve tých mladších „ťahajú“ vyššie.

Ja osobne vnímam veľký potenciál heterogénnej skupiny. Pracovala som aj v škôlke, kde boli triedy podľa veku (homogénne triedy), no mňa najviac fascinuje pozorovať ako veľmi prirodzene deti vnímajú svoje vekové odlišnosti. Často sú ako veľká rodina, či súrodenci. Učia sa navzájom si pomáhať. Učia sa názornými príkladmi, ako byť trpezlivým, súcitným, srdečným človekom, ako sa nebáť opýtať, požiadať o pomoc, nebáť sa vysvetliť kamarátom, ak niečo viem, naučiť niekoho to čo viem ja, budovať si vlastnú sebahodnotu a zažívať pri tom radosť z vlastného úspechu, ktorá je tak potrebná pri budovaní vnútornej motivácie.

 

-A posledná  otázka na záver, stretla si sa s názorom odborníka alebo štúdiou, ktorá by tvrdila, že tieto plače pri adaptácii môžu spôsobiť aj dlhodobé traumy na našich deťoch alebo si len my rodičia musíme zvyknúť, že je to prejav detí, ktorý je náročný navonok, ale v konečnom dôsledku vedie na cestu osamostatnenia, ktorou si potrebuje prejsť každé dieťa?

Nestretla som sa s tým. Práve naopak- žiadne traumy. Adaptácia je cesta RODIČA A DIEŤATKA, cesta podpory, dôvery a lásky. Cesta veľkej zmeny, no zároveň poznávania toho kým sme a čo sme už zasiali.

Adaptácia je prirodzená súčasť života, a hoc nie je zanedbateľná, nevenujte jej všetku svoju pozornosť. Doprajte si čas na napĺňanie svojich potrieb a nezabúdajte milé maminky, že vy ste tým najdôležitejším článkom v adaptácii. Ste pre svoje dieťa ten najvzácnejší dar, tak sa oň starajte s láskou.

 

Zhrnutie

DIEŤA

• sa s tým vyrovná skôr, ak podporíme jeho prirodzenú túžbu objavovať svet samostatne. Dávame mu voľnosť v pohybe, lození. Nebeháme mu za zadkom :)

• vždy sa rozlúčte, povedzte mu ako ho ľúbite a uistite ho, že sa vrátite (kedy)

• určite je to ťažké i pre vás, no ukážte mu, že vy dôveruje osobe, ktorej ho zverujete a viete, že bude oňho postarané

• rozprávajte sa veselo a optimisticky s osobou, ktorej zverujete svoje dieťa

• na plač reagujte súcitným tichom, objatím, dodržujte sľuby

 - ADAPTÁCIA JE O RODIČOVI

som dobrá matka, aj keď..... -doplňte si 
vymeňte slovo musím za môžem
argumentujte, prečo chcete pre svoje dieťa kolektív a aktivity - presvedčili ste samú seba?
počúvajte svoju intuíciu
dôvera v pedagóga
dôvera v dieťa
trpezlivosť, je to len obdobie

 

Prerábka detskej izby

Aj vy ste si počas materskej spravili to do list „Čo spravíte, keď deti pôjdu do škôlky a budete mať na to čas a priestor“ a tento zoznam ste si niekoľko rokov tlačili ako hovnivál svoju guličku? Ja som v tejto pomyselnej guličke (áno, som majsterka metafory) mala zabalenú prerábku detskej izby. Paťo, ako správne dieťa prepojené s mamou pomyselnou pupočnou šnúrou mi toto moje plánovanie urýchlil, keď jedného krásneho dňa pomaloval stenu temperkou. Aby sme sa chápali, jedna pokreslená stena hore dole, veď. Mohlo by mi to byť jedno, ale vzhľadom na to, že detská izba je moja pracovňa v čase, keď sú deti preč, chcem to tu mať pekné. Hej, hej, čisto sebecko-estetické dôvody ma dohnali k tomuto.

Pôvodný plán bol stenu premaľovať čiernou tabuľovou stierkou, ale vyhodnotila som, že prach z kriedy a čmuhy na stene, nie sú veľmi babyfriendy prostredie. Nakoniec som sa rozhodla, že stenu prekryjem plagátmi. Počkala som si na nejaký zľavový kód na jednej vychýrenej stránke s plagátmi, vyskladala krásnu stenu, zadala kód a bum. 450 eur. Ok, tak tadiaľto cesta tiež nevedie.

Nakoniec som zadala do googlu: Ako vyrobiť plagáty? Niečo som si naštudovala, obetovala tomu pol dňa a bolo. Stačili mi na to dve free stránky- Canva.com a Unsplash.com

Na prvej spomínanej si viete vyskladať plagát podľa ľubovôle. Obsahuje veľké množstvo template-ov, fontov, šablón, obrázkov. Na druhej si viete free a legálne stiahnuť obrázky, či foto v kvalitnom rozlíšení, čo je dôležité, keďže obrazy mali byť aj veľkoformátové. Rozloženie a veľkosť obrázkov si naplánujte tiež dopredu, aby sa zbytočne nestalo, že budete mať 10 plagátov s rozmerom 50x70 a na stenu sa vám nezmestia. Super pomocník je, ako obyčajne Pinterest. Stačí zadať heslo Kids room posters wall alebo čosi podobné  a uľahčí vám to sformovať si vlastnú predstavu.

Keď som mala plagáty hotové uložila som si ich v JPG, ku každému názvu som napísala aj rozmer v akom ho chcem tlačiť a nakoniec som si našla stránku, kde ma to vyšlo najmenej. U mňa to bolo fotocopy.sk, kde som platila okolo 70 eur za všetky plagáty dokopy (5 veľkých 50x70 cm, 6 stredných 40x50 cm a 6 malých 30x40 cm). Možno zoženiete aj lacnejšiu alternatívu, ja som bola s prevedením spokojná.

Najlepšie vyzerajú plagáty v ráme, ale nevedela som, aký úspech budú mať u chalanov, či sa im budú páčiť, či nebude tendencia ich strhávať a podobne, takže som zvolila variantu s lepiacimi páskami. Plagáty som prilepila špeciálnou obojstrannou páskou z Obi a potom ešte prelepila washi páskami z TEDI a hotovo. 

Aby to nebolo také jednoduché, naozaj som bola presvedčená, že čmáranice po stene prekryjú plagáty a vybavené. Samozrejme, nevyzeralo to dobre a tak som sa rozhodla stenu vymaľovať. Prvotný nápad bol, že to bude len biela, ale nakoniec som zvolila Primalex sivú v odtieni Mesačný svit, ktorá pekne ladila s betónovou stierkou na vedľajšej stene. Nechcela som, aby celá izba bola šedá, takže pomocou maliarskej lepiacej pásky som spravila trojuholníky a stena je od vrchu biela. Problém nastal, keď do tohto konceptu už plagát nezapasovali. Problém bol vyriešený, keď sa mi ozvali zo Stikprint.sk a poslali mi v rámci spolupráce 10 fotiek v ultraľahkom ráme. Tie foto majú rozmer 20x20, čiže úplne zapasovali na novú stenu. Uvažovala som, čo s vytlačenými plagátmi a nakoniec som ich dala na betónovú stenu. Každý z plagátov pre nás niečo symbolizuje, skryla som tam rôzne odkazy a zároveň robia detskú izbu viac hravou.

Ak sa plánujete pustiť do podobného projektu a potrebujete pomoc amatéra, ktorý sa už cíti ako pro, píšte mi . Rada poradím. Napríklad ako otvoriť farbu.

 O škriatkovi neporiadkovi alebo o tom, že klamať sa nepatrí. Ani, keď už si veľkáč.

 

Toto nemal byť pôvodne blog, ale táto téma ma tak chytila za srdce a podľa reakcií aj mnohých z vás, že nedalo sa inak. Medzi najväčšie rodičovské pokrytectvo totiž patrí, že často, za účelom akéhosi vyššieho cieľa robíme deťom to, čo ich učíme, že sa robiť nemá. Klameme deťom. 

Ja som proti akémukoľvek strašeniu detí, nikdy sa u nás nepoužíval vlk, policajt ani ujo, ale toto- škriatok neporiadok, mi prišlo také milé a hravé. Ach, dokonca som to mala prepracované a keď nám na okno priletela mucha, tak to bol akože špión, ktorý sledoval, či je v izbe poriadok. Občas, keď upratoval príliš pomaly, k nám škriatok dokonca zvonil. Cítim hanbu ešte viac, keď to je takto čierne na bielom, priznávam. Vďakabohu za naše múdre dieťa, ktoré toto klamstvo pomerne rýchlo prekuklo a škriatok viac nebol účinný. Lebo žiadne klamstvo nebude fungovať večne. S tým, čo viem teraz, vám hovorím- raz vaše deti upratovať začnú (a možno nie, sú dobrí ľudia na svete, ktorí k životu neporiadok a chaos potrebujú, a nie sú o nič horší od tých, ktorí upratujú radi.) Čo môžete spraviť je dookola vysvetľovať, ak je treba ukázať, ako hračky upratať, udržiavať stav hračiek v množstve, kedy sa z boxov či skriniek nevysýpajú a raz to zafunguje. Čo nezafunguje je to, že klamete vlastnému dieťaťu. Dnes má Riši päť a upratuje niekedy s nami, niekedy aj sám, za klamstvo som sa ospravedlnila, vysvetlili sme si to, aj sme sa zasmiali na tom a je to ok. Neriešim každú vytiahnutú kocku z lega, poviem vám tajomstvo, vraj až 80% šťastných detských izieb v skutočnosti vyzerá inak ako na fotke na instagrame. Psssst.

Toto je jedna z vecí, ktoré už nerobím. Vyrástla som z nich , poučila sa, ideme ďalej. Niektoré mamy k istým veciam dospejú hneď, iným treba čas, ďalšie dieťa aby pochopili. Ja sa radím do tej druhej skupiny. Nerobí to zo mňa dokonalú mamu a dlhá cesta predomnou, ale som vďačná za veci, ktoré sú už za mnou a snažím sa si ich nevyčítať. Lepšie na to prísť skôr, ako neskôr. Ale nie som v tom sama. Najčastejšie veci, ktoré občas zaboleli a ktoré ste mi písali, že už pri druhom dieťati nezopakujete boli tieto:

Spomínané strašenie.

„Ak budeš robiť to a to, zoberie ťa ujo..“ S rôznymi druhmi strašenia detí som sa stretla aj vo svojom okolí. Nesúdim, viem, že takéto niečo príde až vtedy, keď asi zlyhajú iné výchovné metódy. Najčastejšie prichádza do hry ujo. Uja vnímam ako tajomnú temnú autoritu, ktorá príde a zoberie dieťa. Otázka je kde? Nikdy som to neskúšala na chalanoch, ale obávam sa, že pri nich by to nepomohlo, lebo v ich predstave by ich ujo zobral na zmrzku, do hračkárstva alebo na plavošku a sme kde sme byť nechceli. Ujo je vylúčený teda. 

Na rad prichádza psovitá šelma z lesa- vlk. Vlkovi PR dosť pokašlali už v Červenej čiapočke, Tri kozliatka s prasiatkami tomu tiež nepomohli a v tejto urbanlegend si ideme ďalej aj my. No, urban, s vlkom tiež nemôžeš pracovať všade, keď máš múdre dieťa. Lebo, keď sa ti hodí o zem v strede nákupného centra, čo povieš- že ušiel z chovproduktu? Nie, nie, vlkom praje prírodné prostredie. Ideálne s vlkom treba vyrukovať pri prechádzke, či turistike. Tiež treba posúdiť ale mieru odvahy detí, moje totiž vlka túžia vidieť a keby prišiel za ruku s medveďom, asi sa šľahajú o zem každých pár metrov. 

Čo teda v meste? Určite tipujete správne- policajt. Policajt je autorita, o ktorej bežne tvrdíme, že pomáha a chráni, ale keď dieťa pizúka, že chce ďalšie lízatko- mení sa milý policajt na neľútostného netvora, pripraveného zasiahnuť proti jedovatému bielemu jedu a pomôcť a ochrániť bezmocného rodiča v zapeklitej situácii. 

Je tu ešte jedna, legendami opradená možnosť- povedať svojmu dieťaťu pravdu. Vysvetľovať, dookola. Možno to nebude trvať týždeň, ani mesiac, možno to bude aj rok vysvetľovania, hádzania o zem a podobných srdcervúcich záležitostí, ale na konci sa nebudete cítiť ako odrbávač roka. To je dobrý deal, nie?

Deti a jedenie. Toto prináša situácie snáď od narodenia. Trable s kojením, nekojením, otázky okolia. Veľa blogov je tomu už venovaných a nechcem zachádzať do podrobností. Písali ste mi, že po narodení prvého dieťaťa ste dostávali veľké množstvo rád a je vám ľúto, že ste sa neriadili vlastnými pocitmi. Len malá rada aj odomňa, ak sú veci, o ktorých si myslíte, že patria pod vaše súkromie, komunikujte to s okolím. Spravte si vlastnú krabičku, je jedno či v nej bude dojčenie, nosenie, spanie, výchovné metódy a pripravte si formulku, ak sa s vami chce baviť niekto s kým to preberať nechcete. Stačí jednoduché- Prepáč, toto je moja súkromná vec. A úsmev. Neduste to v sebe, nekomunikujte nasilu, nevysvetľujte. Prepáč, o tomto sa nechcem baviť. Vybavené. Patrí to do priečinka budovania vlastnej asertivity, ale je to potrebné, pre našu pohodu, uvidíte, že tá druhá strana to väčšinou prijme dobre. A keď nie, teraz vám poviem niečo dôležité- nie je to VAŠA vec. Fakt J

Téma jedlo je ale moja. Keď sa niekto spýta, akí sú chalani jedáci, ja vlastne neviem odpovedať, lebo mám pocit, že sa to strieda. Nie sú ani prieberčiví, ale nezjedia všetko, ale to ani ja a ani si nemyslím, že je to potrebné, stravu majú pestrú, sú zdraví. Len teda problém nastáva, keď kvôli hre nie je čas na jedlo a hlad je zrazu akútny, cukor klesne a hnev sa derie von. Mám to aj ja, síce mám 32, ale keď som hladná nie som to ja (aj keď možno vlastne TO som naozaj ja, kto vie?)

Tu som mala motivačnú pani Zlosť. Nebol to už extrém ako škriatok neporiadok, nebojte. Vysvetlila som Rišimu, že na hru a fungovanie počas dňa si energiu dobíjame rôznymi spôsobmi a jedným z nich je aj jedlo, že ak vyhladne v brušku môže mať nervozitu, ktorá spôsobí, že sa hnevá, keď ani nevie prečo. Hrali sme to na pani Zlosť, ktorá sa hnevala, keď jej na hlavu padali rezance a mrkva z polievky a špeciálne neznášala vitamíny z ovocia a zeleniny. Od začiatku to ale nebolo o tom, že je skutočná, skôr to bola aká naša sranda. V oblasti jedenia mám ale tiež dlhú cestu pred sebou. Verím, že uvedomenie si toho, že nútiť dieťa zjesť z porcie, čo najviac, lebo vy ste do varenia jedla dali svoju energiu a čas, nie je dobrý spôsob vytvárania zdravých stravovacích návykov.

Úteky z domu. Nebolo to časté, ale predsa. Niekde musíte odísť, starým rodičom nechcete nechať dieťa rozhodené z odchodu a preto sa stratíte. Predtým ste síce hovorili, že niekam musíte ísť, ale ahoj si zašomrete popod nos a zdrháte na slobodu. Áno, lúčiť sa s dieťaťom, ktoré vás nechce pustiť je dlhšia ťažšia cesta, ale oveľa férovejšia a na konci cesty lepšia.

Spanie s dieťaťom, či bez dieťaťa. Tu mi prišlo viac protichodných odpovedí - jedna strana písala, že by si už dieťa nezvykla k sebe do postele a druhá strana písala, že už by nikdy nešlo cestou spánkového tréningu, či samostatnej postieľky. Neprikláňam sa ani na jednu stranu, spánková deprivácia je ťažká téma, a keď má dieťa zlý spánok, trpí celá rodina. Zo skúseností by som len povedala, že tak ako pri všetkom sa riadim potrebami svojimi, ale prevládajú potreby dieťaťa. Keď sa snažím silou mocou si vybrať, že bude buď na stopercent spokojné dieťa, alebo úplne spokojná ja- zvyčajne sme všetci v jednom veľkom kŕči. 

Ja si malé deti občas predstavujem (nie, toto nie je slovná hračka, ja si fakt vizualizujem množstvo vecí) s krabičkami, ktoré treba naplniť a my rodičia im pomáhame. Je tam láska, samostatnosť. Niektoré deti majú tie krabičky väčšie a naplnia sa neskôr, iným deťom veľa dopĺňať netreba a zvládnu množstvo vecí skôr. Vystihnúť, správny moment, kedy je táto potreba naplnená pomáha rodičovský inštinkt a uvedomenie si skutočnosti, že deti naozaj prvoplánovo nie sú nastavené na to, aby nás citovo či inak vydierali.

A rovno premostím. Vydieranie a vyjednávanie. Nerozprávam teraz o nejakých zločincoch, ale o vašich deťoch. Ak spravíš toto a toto, tak bude toto a toto. Poznáte to, je aj množstvo takých vtipoch o vzťahoch- keď ja spravím toto, môj muž mi kúpi toto. Ale viete si NAOZAJ predstaviť, že by ste takto fungovali vo vzťahoch s partnerom. Joj, láska, prezleč si tento hrozný sveter, lebo večer nebude segedín. Hej, láska, pôjdem to obchodu, ale buď milá teraz a choď si umyť zuby. Alebo ja už neviem, čo. Hej, zvádza to občas aj mňa. Hej, včerajšia selfie s Rišim v príbehoch bola vymenená za čokolády. Ale ako som písala vyššie, učím sa. Chvalabohu, dieťa začne pomerne rýchlo zrkadliť a vydierať naspäť, čo vás donúti chtiac-nechtiac zmeniť aj túto vašu výchovnú metódu.

 Klamstvom som začala a klamstvom to aj ukončím. Existujú lži, ktoré sú v záujme niečoho? Vytvorenia magickej atmosféry Vianoc, keď klameme deťom o Ježiškovi, Mikulášovi či Santovi? Ja som v tomto, napriek tomu, že uznávam Montessori učenie v mnohých veciach, mala od začiatku jasno. Chcem, aby chalani verili v to, že Vianoce sú čarovný čas, kedy sú možné zázraky. Lebo oni ozaj možné sú, len teda trošku inak. Preto sme to vyriešili tak, že na štedrý deň, napriek tomu, že nie sme kresťania sa oslavuje narodenie Ježiška a čítame si celý december Vianočné mystérium. Darčeky nakoniec nosí Santa, lebo podľa mňa atmošku Severného pól a elfskej dielne len tak hocičo neprekoná a na otázky, či darčeky NAOZAJ nekupujú rodičia odpovedáme, že tomu, kto verí vo vianočného ducha, nosí darčeky Santa a tomu kto neverí, tomu ich musí niekto kúpiť.

Ďakujem za to, že ste sa so mnou podelili, tejto téme sa ešte určite budem venovať <3

O škôlke a veciach s tým súvisiacimi.

Sociálne siete sú o zdieľaní. Zistenie, že množstvo ľudí pospájaných po celom svete heštegmi nás robí menej výnimočnými, ale aj menej osamelými. Málokedy si idem cielene na internet po radu, ale veľakrát sa mi stane, že neplánovane narazím na situáciu, problém, ktorý práve riešim, aj u niekoho iného. Nepíšem, že ma problémy iných tešia, ale keď sa rovnaký problém rozdelí na viac pliec, ľahšie sa to potom nesie, nie?

Keď som pred pár rokmi zdieľala svoj „pôrodný príbeh“ ozvalo sa mi množstvo žien, mám, s tými ich. Po minulom blogu zažívam niečo podobné. To, čo zažíva žena po pôrode, nabitá hormónmi a neistotou, láskou a strachom, či je tá láska dosť, a zmesou rôznych iných pocitov. Neverím, že existuje mama, z radov tých normálnych, nech je akokoľvek pragmatická, ktorá nemá malú dušičku, keď prvýkrát odovzdáva svoje dieťa do brány škôlky. Ideálny vek na škôlku neexistuje. Verím, že ak by som mala 11 detí ( I feel you Boris), tak každé by bolo úplne iné a nastavené na iný čas.

Vo vašich otázkach ste sa pýtali na moju narážku na Rišiho ťažšiu adaptáciu. Poznáte seriál This is us? Ak nie, odporúčam, pozrite si. Je to aj o tom, že ak vychovávame s najlepším vedomím a svedomím, stále nevedomky spôsobujeme deťom drobné traumy a boliestky. Riši mal mať tri roky v septembri a Pati sa mal narodiť v auguste. Tak sme sa rozhodli, že Rišiho dáme do škôlky už v júli, že to nebude brať ako „odloženie“ a že je nahradený novým súrodencom. Napriek tomu, trvalo niekoľko mesiacov, kým si zvykol úplne a napriek tomu, že je už predškolák, proces úplnej adaptácie stále neprebehol. Vďaka tomu, že to mám s čím porovnať, myslím si, že sú typy detí, ktoré si na škôlku, nech je akokoľvek dobrá, nikdy nezvyknú úplne. 

Riši je typ dieťaťa, ktoré sa doma prehrá celé hodiny bez akejkoľvek asistencie, potrebuje svoj pokoj a priestor, ktorý v škôlke nemá, keďže sa musí zapájať aj do spoločných aktivít. Niekto by si možno vybral možnosť, nechať ho doma. Priznávam, zvažovala som aj túto možnosť, ale nakoniec som sa rozhodla, že chcem, aby do škôlky chodil. Jedným z dôvodov je, že neuvažujem o následnom homeschoolingu a chcem, aby chodil do klasickej školy - čiže tá adaptácia by ho čakala tak či tak a bude podľa mňa lepšie, keď ju absolvuje teraz v hravom prostredí, ako neskôr, kedy by už okrem procesu adaptácie bol zaťažený aj inými povinnosťami. Pre mňa je dôležité, že si zažíva aj škôlkarsky režim, ktorý mu doma nedokážem vytvoriť.

A v neposlednom rade, aj keď si osobne myslím, že socializácia malých detí sa trošku preceňuje a dokonca sa niekedy vzájomnej socializácii malých detí prikladá väčšia váha ako vytváraniu väzby na mamu- je to opäť individuálne a každé dieťa to má inak. A aj každá mama. Niee každý si môže dovoliť tráviť „quality time“ na rodičovskej plné tri roky, nech sú dôvody akékoľvek - či finančné, alebo len proste chcete- je to úplne v poriadku. 

Pred časom som sa v diskusii s riaditeľkou jednej súkromnej škôlky dočítala zaujímavý názor, že deti si potrebujú vytvárať a riešiť detské konflikty, že to u nich vzbudzuje pocit bezpečia v ich malom svete, je to úplne iný druh sociálnej interakcie akú majú s nami rodičmi alebo inými dospelákmi. 

Posledným, ale nemenej dôležitým dôvodom, je vytváranie návyku k nejakým povinnostiam. S Rišim sa snažím baviť otvorene, v krízových dňoch v škôlke si dávam záležať na večernom rozhovore, kedy sa bavíme o pocitoch. Otvorene mu priznám, že aj mne chýba, keď je v škôlke a že naňho myslím a že je mi občas za ním smutno, ale že je to v poriadku. Určite sa ho nesnažím nasilu rozveseliť, ale skôr prirodzene nasmerovať na to pozitívne, čo ho na škôlke baví.

Od psychologičky sme dostali pár skvelých tipov, ktoré môžu pomôcť prekonať smútok v škôlke aj staršiemu dieťaťu:

- Medailón s rodinnou fotkou sme nahradili rodinnými kameňmi- vybrali sme si každý svoj kameň v  špeciálnom obchode s kameňmi (myslím v takom s polodrahokamami a minerálmi, neberte dieťa do ALO Diamonds, ani do kamenárstva) a dohodli sme sa, že keď si budeme chýbať, len silno stisneme kameň a ostatní členovia rodiny budú vedieť, že na nich myslíme- táto zmena s kameňmi bol Tomášov nápad. Len teda mne to až tak nepomohlo, asi by som mala skúsiť to ALO J

- Vytvorenie denného režimu pomocou obrázkov- pevne stanovený denný plán pomôže aj dieťaťu, ktoré sa na zmeny adaptuje ťažšie a dá mu to väčšiu istotu.

- Malý strek maminho parfumu na rukáv tiež môže pomôcť, keďže vôňa má silný vplyv na emócie. O tom, že ja malý strek nepoznám a chalani chodia vyvoňaní tak, že môj Killian cítim v šatni ešte poobede, radšej pomlčím :)

Aby som odpovedala, aj na otázky týkajúce sa Paťka. Obaja chalani sú pre mňa dar. Riši v tom, že mi dáva odpovede o mne samej. Učí ma pozerať sa na veci inak, makať na sebe, učiť sa ako byť trpezlivejšia, vnímavejšia, lepšia mama a aj lepší a tolerantnejší človek.

Pati zas prišiel, aby ma naučil, že nie je všetko o výchove. Že nemusím do hĺbky analyzovať každý svoj krok a rozmýšľať, kde som spravila chybu. Lebo my si často myslíme, že reakcie a správanie detí je závislé od našej výchovy. Čoraz častejšie si ale uvedomujem, že jediné čo deťom môžeme dať sú hodnoty, ktoré zdieľame ako rodina, ale to s akou povahou sa narodia výchovou až tak nezmeníme. Môžeme sa aj na hlavu postaviť a to teda, že to aj dosť veľa mám v poslednej dobe skúša, ako tak vidím pozorujúc tie instagramové stojky.

A tak má Pati v dvoch rokoch bezproblémovú adaptáciu. Napriek tomu, že ho stále kojím, v škôlke aj spáva (cez obed- v noci nie, i keeeď J), ráno sa rozlúči a bez plaču uteká do triedy. Zvykol si na režim, našiel si kamošov, zapája sa do aktivít (pri ktorých netreba sedieť viac ako minútu). Aby som bola úprimná, jediné problematické sú zobudenia sa z obedného spánku, kedy ale pomáha odpútanie pozornosti- najčastejšie olovrantom, prípadne zaberie môj rýchly príchod.

Tak ako veľa z vás v mnohých veciach ani po mesiaci nemám jasno. Momentálne sledujem kurzy Mindful na vnímavé rodičovstvo, ktoré nahrala Majka Červienková. Majka je „naša učiteľka“ od začiatku, a aj keď sa pri chalanoch vystriedali aj iné učiteľky, mala ich vždy pod dohľadom.  Ak chcete vedieť aj pohľad zo strany pedagogičky, skúsenej, ale stále citlivej, odporúčam. Mám pripravených aj pár otázok, ktoré Vám pridám v najbližších dňoch, hneď ako mi prídu odpovede od Majky.

Štyri roky. Toľko má posledný príspevok na mojom blogu. Odvtedy pribudlo pár dlhších, či menej dlhých, príspevkov na instagrame, ale blog som zanedbávala, lebo úprimne – nebolo o čom. A keď bolo, chcela som to niečo žiť a nie o tom písať. Prípadne len tak spať, aby bolo AKO žiť. No a teraz sú chalani v škôlke. Tretí deň. Tretí deň po piatich rokoch na materskej, som doobeda doma sama a deti sú v inštitúcii. Tak vám idem napísať blog. O adaptácii. Mojej. 

Nehovorím, že som si chvíle doma s nimi neužívala, ale asi ako každá mama som mala stavy „teraz, keby som mohla robiť nič, robila by som toto..“ . Tak som prišla prvý deň domov, sama a robila som NIČ. Ale nie také to užitočné príjemné nič. Nečítala som knihu, netriedila som šatník, nezachraňovala som pandy, nevarila som jedlá, ktorých príprava trvá dlhšie ako zaliať kuskus vodou a pridať tam tuniaka a ktoré som vždy chcela variť „keď budem mať čas“. Dokonca som ani nespala, ani som nešla s kamoškou na kávu, nepozrela som si ani Netflix. Robila som také to odveci bolehlavové nič - scrollovala som si instagram, facebook, otvorila som aj bulvár (lebo aj ja patrím, medzi tých 90 percent Slovákov, ktorí odsudzujú podradnú novinárčinu, ale kto nemá ani raz topky.sk v histórii prehliadača, nech hodí mobilom). Nemala som žieden skvelý pocit úľavy, že chalani sú v pohode a ja sa môžem vrátiť do starej práce alebo rozbehnúť nové projekty a venovať sa veciam, ktoré som nestíhala. Tak som tu v stredu sedela a nerobila nič. Chalani v pohode neboli. Aby som to upresnila, Riši chodí do školky, ktorá je skvelá. Teda, má muchy, ako všetky škôlky, ale koniec koncov tam má kamošov, chodí tam rád a v základných princípoch jeho škôlka spĺňa všetko, čo od nej očakávam. Navyše domov chodí solídne zablatený, tak si hovorím, že nuda tam byť nemôže. Posledné mesiace ale boli problematické, prišlo to s prázdninami, a Riši mal obdobie, že do škôlky odmietal chodiť. Posledné týždne bol teda doma a aj prvý deň nástupu bol ťažší, nakoniec sme to nejako ustáli a našťastie štvrtok a piatok už boli v poriadku. Čo sa týka Paťka, je to ešte komplikovanejšie. Naozaj nebolo v pláne, aby už išiel do škôlky. V auguste mal dva roky a podstate nás nič netlačilo, aby už začal chodiť. Ja osobne som sa vlastne na toto obdobie s ním doma tešila. Lenže Pati posledné týždne viac ako mňa riešil Riška, kde je, s kým je a rána, keď bol Riši v škôlke, celé preplakal. Tak sme sa rozhodli, že to skúsime a uvidíme. Dáva mi väčší význam, dať dieťa do škôlky, keď tam chce ísť samo, ako ho rok presviedčať, že ešte nemôže a potom, keď pochopí, že ešte nemôže, ho nútiť, že teraz už zas musí. Chápeme sa? I keď je pre mňa náročná predstava, že som sa dobrovoľne ukrátila o magický rok na materskej, kedy prichádza na scénu obdobie vzdoru. Čo mi vnuklo nápad, že keď už mám dnes to voľno, možno by som sa mohla ísť nostalgicky hodiť o zem aspoň sem k nám vedľa do Jednoty. 

No a čo teda so mnou? Mám pár plánov. Okrem toho, že by som sa rada vrátila k písaniu, plánujem si dať dokopy aj vlastnú stránku, kde bude viac priestoru, ale až keď napíšem aspoň pár súvislých blogov v priebehu nasledujúcich týždňov, lebo investícia do vlastného webu, kde pribudne príspevok každé 4 roky je asi zbytočná.

Plánujem Vám v nasledujúcich dňoch predstaviť projekt, pri ktorého zrode tak trochu stáli všetci členovia našej rodiny a na jeho „mamu“ som veľmi pyšná, lebo je to niečo, čo na Slovensku nikto iný nespravil a ja sa na to teším aj ako konzument.

Plánujem viac zamakať aj na svojom instagramovom feede a posunúť sa nielen obsahovo, ale aj vizuálne v čom mi pomôžu odborníci na slovovzatí (nie, tentoraz nemyslím Mgr. Googla a Ing. Pinteresta).

Ale teda, o tom viac nabudúce.

Par postrehov na záver.

4 roky v živote človeka stačia na to, aby si komplet odvykol od diakritiky. A yabudol, kde sa prepína en na sk klávesnicu.

Denník malej šošovice..

Au, ďalšie ráno v bruchu. Nieže by mi tu nebolo dobre, mama sa o mňa stará, pekne mi posiela do bruška dobroty na ktoré mám chuť, dostávam grísik s kakaukom aj dvakrát denne, ale mám pocit, že sa to brucho už nechce zväčšovať a ja som nejaký dolámaný. Posledné dni cítim, že by som sa potreboval poriadne natiahnuť. Navyše je mi akosi teplo, celú noc sa hniezdim a neviem si nájsť miesto, potom sa z chuti napijem plodovej vody a celý deň čkám. Navyše moja mama, ktorá mi celý čas hovorila, aby som pekne ostal v brušku ma posledné dni začína volať von. Neviem síce na čo a ako sa potom vrátim dnu, ale priznám sa vám - trošku ma to láka. Chcel by som vidieť mamu aj oca, majú super hlasy, ten mamin sa trošku ozýva a ocov znie ako šmolko. Naši sú super. Asi som na nich naozaj zvedavý. Podľa ma by bolo fajn ich ísť pozrieť a potom sa vrátiť sem do tepla, možno to tu zatiaľ narastie a bude to tu pohodlnejšie.

Okej, dnes je sobota, 12.9., idem na to. Klopem mame celý deň, aby ma pustila, som dole hlavou a keď to nejde rukami, párkrát ju kopnem. Sme v pôrodnici. Neviem, čo to je, ale počujem iné bábätká plakať v diaľke. Má mama aj iné bábätká? Čo to má znamenať? No nie, ja nikam nejdem, pekne sa ukľudním a prestávam kopať a idem si pospať.

Tak, je nedeľa a zobudili sme sa s mamou doma. Teraz ma aj mrzí, že som včera nešiel von, možno sme sa mohli pohrať s tými ostatnými deťmi. Ale neva.

Pondelok, 14.9. Strašná nuda. No nič, včera som sa definitívne rozhodol. Idem von. Sedem hodín, pondelok, správny čas vypýtať sa von. Mama je u doktora. Sem sme chodili nejako často. Au. Doktor hovorí mame, že dnes bude rodiť. Rodiť? Super, akurát dnes, keď som chcel ísť von musí byť mama zaneprázdnená nejakým rodením. Nevadí, hádam si nájde čas aj na mňa. Musím si dať strečing, dnes je to tu fakt nejaké úzke. Idem na to. Sme u starkých a starká núka mame grís. A mama? Nechce. Nejdeme strácať čas grísom, ideme predsa rodiť. Klopem mame tak silno ako len viem, každých pár minút. Počujem ju funieť. Haló, mama, neignoruj ma. Okej, dve hodiny, mama nasadá s ocom do auta a ideme zas do pôrodnice. Do Zvolena. Oco- Bystričan, tuším niečo šomre o bryndziaroch. Smejem sa. Oco je riadne smiešny, keď šomre. Okej. Mame dali klystír. Fuj. Tak grís si nedá a klystír hej? Čudné. Mám taký pocit, že mame neni už dobre. Musím ísť von, aby som sa na to pozrel. Škriabem sa von, ako to len ide. Ale neviem nájsť tú správnu polohu. Som hlavou dole predsa. Ale aj trošku bokom, predsa len neviem, či to bol dobrý nápad ísť von. Ale keď už som sa na to dal. Nebojím sa, veď keby dačo, o chvíľku sa vrátim naspäť. Mama tlačí. Ona normálne vie, že idem von a pomáha mi. A oco jej dáva piť. Mama je pomerne ticho a to som ju teda počul už kričať veľakrát za týchto posledných pár mesiacov. Len smiešne funí. Dokonca funí viac ako keď sme vyšli spolu na 4. poschodie, keď bolo von asi milión stupňov. Decká, ale tu sranda končí. Kde to mám hlavu, au, tak tu to fakt už tlačí. No nič, idem definitívne von. Raz, dva, tri. 16:25 a som von. Wot? To kto je? Kto ma to drží? Kde je mama? Som ticho, možno si ma nevšimnú a dajú ma naspäť. Zadržiavam plač nekonečné sekundy až to nevydržím a spustím nahlas, kde je mamááááá? A už som u nej na bruchu, to je dobre, ale ako sa tak na to kukám, tam sa naspäť už asi nezmestím. A ani by som už nešiel, je tu aj oco, kuká na mňa a usmieva sa. Jéj, som nevedel, že je taký fešák, budem po ňom, už som sa rozhodol. Tak. Kde ma berú? Kto si? Héj, pusti ma ty žena, chcem ísť k mame. Umývajú ma a merajú a vážia, stiahnem trošku brucho,  okej? 3 a pol kila a 53 cm. Hm, som model, ideálne miery. A teraz ma vráťte mame. A už som pri nej, je tu aj oco a fotíme sa. Sme riadne pekná rodina, mama síce vyzerá ako keby si odbehla maratón, ale potom ma ponúkne mliekom a ja jej odpúšťam. Večer ma berú preč od mamy, vraj, aby si ešte pospala. Prosím? My sa chceme rozprávať a stískať s mamou, vráťte ma k nej. Ale nevadí, jednu noc už vydržíme a potom sa už od nej nepohnem.

Utorok ráno a som s mamou. Učím ju ako ma má prebaliť ale nepočúva ma, tak ju okakám. Tak, teraz už bude vedieť, že to má robiť hlavne rýchlo. Príde taká milá sestrička a ukazuje mame ako ma má okúpať. Mama všetko robí 10 krát pomalšie ako sestričky a ja sa jej smejem. Mama je motovidlo, ale asi ma ľúbi. Pekne sa na mňa kuká a občas má takú vrásku na čele, keď sa sústredí. Počíta mi prsty, obzerá si každý môj vlas. Ach táto mama je riadny kontrolór. Ale myslím, že budeme spolu vychádzať.

Je streda a my sme sa odsťahovali na súkromnú izbu. Máme návštevy a mama by síce najradšej spala celý deň, ale mne sa to páči, všetci ma obdivujú, asi som fakt pekný a mňa to hrozne uspáva. Prespím celý deň. V noci, kontrolujem mamu, či je pri mne, čo kedy otvorím oči, mama sa na mňa pozerá a nespí. Mamy asi nespia, dobre vedieť, aby nebola sama, budem sa aj ja budiť párkrát za noc, aby sme pokecali a nebolo jej smutno, keď už je hore. Je s nami aj ocino, menej miesta v posteli, ale viac lásky, som spokojný.

Je piatok a my ideme domov, ide víkend. Waaau, máme fakt pekný byt, môže byť. Je tu aj nejaké chlpaté čudo, ale ja našťastie nevidím do väčšej diaľky ako 30 cm, takže som s ňou v pohode. Som rád, že ma pustili, aj keď mám vraj nejakú novorodeneckú žltačku. Netuším, čo to znamená, ale niekde som počul, že každý piaty človek na tejto planéte je Číňan. Hádam to nevyšlo na mňa, dokelu. Radšej nech má mama tú žltačku, je nejaká biela, len by jej to prospelo.

Doma sa kúpeme, je to super, naši sa tešia a všetko si fotia. Asi sa ešte nikdy nekúpali. Mali by to skúsiť, je to fakt pohoda. Mama mi skúša strihať nechty. Kuš, žena, tie prsty ešte budem potrebovať. Ocovi to ide oveľa lepšie, podľa mňa je manikér alebo šašo, lebo je smiešny. Alebo oboje. Spávam s našimi v posteli, alebo naši spia v mojej posteli? Áno, tá veľká posteľ je určite moja, ale ok, nechám ich tu spať, ale vyhradím si územie, 20 cm po okrajoch pre každého by im malo stačiť. V noci ich pre istotu vždy zobudím, keď narušia moje územie, ale prestáva ma to baviť. Keď mám tri mesiace naši ma dajú do malej postieľky pri tej veľkej, nechápem načo, keď mame sa mi tam aj tak vždy nasáčkuje v noci, ale nechám to tak, malá posteľ je tiež fajn, mám tu hračky a obliečky s líštičkou, ktoré mi vraj ušila starká.

Mám kopu návštev, na každú sa usmievam, ak by ma mama náhodou ohovárala, že občas plačem, tak jej nebudú veriť. Ale aj tak mama nemá čo zlé na mňa povedať. Veľa spím, a keď to už fakt so spánkom preháňam, mama príde a dáva mi prst pod nos. Strašne to šteklí a neviem, o čo jej ide a zvyčajne sa zobudím. Nemám žiadny režim, u nás doma vládne anarchia. A keď sa konečne rozhodnem, že idem spávať okolo siedmej, začne ma niečo bolieť v ústach. Kamienky, normálne mi narástli v ústach kamienky, svrbí to a uľaví sa mi až, keď sa zahryznem do mamy alebo niečoho čo je po ruke. Že vraj sú to zuby. Tak to tieto zuby mi nedali spávať? Okej, ale už sú dva von, dúfam, že ich viac nie je. Tieto dva mi na mlieko úplne stačia. Budem si režim trošku meniť, posledné dni už nespávam o siedmej, ale až o deviatej a ako sa mi zachce.

Rána sú super, oco sa mi venuje a hrá sa so mnou, kým mama spí, potom ide ocino cvičiť a ja otravujem mamu, hladká ma a šepká aby som spinkal, ale ja viem, že sa len dorába a mama sa chce hrať. Tak sa smejem a dovolím jej, aby mi spievala a nosila ma, ona to má rada, tak čo už s ňou?

Zvykol som si spať tak, že si na hlavu natiahnem plienku a žužlem si cumlík. Mama mi púšťa na mobile všelijaké zvuky, najčastejšie fén, vysávač alebo srdiečko a mňa to ukľudňuje, pripomína mi to časy v brušku, keď mi okolo hlavy hučala krv. Som vraj hrozne dobré dieťa. NO veď aj vy ste hrozne dobrí dospeláci. Väčšinu času sa smejem, len občas, keď sa mi hrozne chce spať alebo sa nudím narobím veľa kriku pre nič.

Moje prvé Vianoce boli super. Mali sme krásny stromček. Najprv som bol zmätený- strom v obývke? Si robíte srandu? Ale bolo tam veľa krásnych svetielok, tak si vravím- okej, prečo nie? :) Oslavovali sme ich doma. Aj keď inokedy ma treba uspávať, dnes nie, dnes som zalomil ani neviem ako. Naši sa krásne obliekli, sadli si k stolu a mňa dali do hojdačky k nim, Mmm, tá vôňa, nejak ma to celé unavilo. A skôr než sa naši pustia do opekancov, ja už spím. Po večeri, ktorú som prespal nás prišli pozrieť babka s dedom a ujo Viťko. Aj to som prespal. Najviac ma štve, že som nevidel Ježiška. Ale budúci rok už mi neujde. Dostal som deku a fusak, superské sánky, a hračky a oblečenie. Najviac sa mi páči psík, ktorý spieva, mama s ocom občas skúšajú spievať ako psík, ale nepáči sa mi to, lebo im pri tom nesvieti srdiečko pekne načerveno ako psíkovi. Vianoce sa mi páčia a mamine mlieko chutí ako medovníčky. Oco bol cez Vianoce strááááášne dlho doma a veľa sme sa jašili. Stihli sme pár výletov a ja som konečne videl Tatry. Asi dve minúty a potom som zaspal, vraj sme boli na Hrebienku. Niekedy si ho pozriem, ale teraz nie, teraz som si tam pospal. Tatry majú super vzduch na spanie.

Naši ma zobrali aj bežkovať na Králiky a na Šachtičky, videl som na mame, že je celá v strese, ale oco bol v pohode ako vždy, dali ma do sánok, oco si dal okolo pása taký popruh a už sme šli. Páni, ja som bežkár, po ocovi. Šport je strašne namáhavý, tak som si pospal, mm. Výlet do Štiavnice sa mi páčil tiež, lebo sme sa neprechádzali, ale mama si dala koláče, ktoré som si dal v mlieku, môže byť a u Divnej pani majú teda solídny detský kútik, sem sa ešte vrátime.

Od Ježiška sme tiež dostali super pobyt vo Veľkej Rači. Fúú, čo si ja tam zbalím? Beriem sloníka a psíka a mamu s mliekom, o ostatné nech sa postará teda ona. Odchádzame 5.2. a prídeme až v nedeľu. Celý víkend som bol s dedkom, babkou, ujom, tetou, sesterničkou a bratrancom, konečne niekto iný ako tá nudná mama. A kde je vlastne mama? Aha, tak ona lyžuje? Okej, nevadí, budúci rok už budem lyžovať aj ja, ale s ocom. Ha!

4.2 som bol prvýkrát plávať v bazéne. Mama ma síce stále držala, ale neviem na čo. Moje bruško slúži ako bójka a predsa mám už čo to odplávané za tých 9 mesiacov v brušku. Ale ok, ak má tak lepší pocit, prečo nie? Je tu s nami aj Ela s mamou Monikou. Ela je kočka, asi som do nej, ale ešte uvidím, pre istotu tu okuknem aj iné baby (je to raj, všetky sú hore bez, éééj.) Usmievam sa po deťoch, šímajte moje zuby- vyrástli mi 30.1.- pamätám si to presne, lebo vtedy má meninky Emka- moja kamoška.

Ešte sa neviem pretočiť z chrbta na bruško, ale všetko ostatné už viem. A som silný. Mama mi hovorí, že som mocnár mocný. Volajú ma ale všelijako napríklad šošovica, lebo som vraj taká malá strukovina, alebo ma volajú mošulinka- lebo si viem nahromadiť v spotenej rúčke žmolky prakticky z ničoho. Hlavu držím ako polročný minimálne a ľudia mi tipujú o par mesiacov viac a chvália ma aký som šikovný. Tak asi :)

Boli sme aj na túre na Krížnu- mama ma mala v nosiči a oco niesol Ruby, boli sme taká smiešna štvorka a mne sa ta prechádzka zdala strašné ľahká, tak som naschvál stratil rukavicu aby si ocino nabehal o par metrov viac.

12.1 ma mali prvýkrát očkovať. Neviem čo to očkovanie je, ale povedal som si, že idem do toho. Celý čas som sa usmieval, ale potom som si to rozmyslel a začal som plakať. Očkovanie odložili. Myslíte, že je to od slova očko alebo ocko? Teraz neviem, či mi pridelia nového ocka alebo vypichnú očko, tak mam obavu. A možno to bude dačo úplné iné. Skúšam to o pár dni a už som v pohode, ani som neplakal, bohuvďaka, moje tučné stehienka ma ochránili. A čo fakt neznášam je obliekanie, prvé týždne to bola pohoda, to som všade chodil v pyžamku, ale potom ma mama začala fintiť a čerešňou na torte je čiapka na hlave. To bol čí výmysel? Sociálku na vás! Na čo sa volám Hollý, keď ma aj tak obliekate?!

Za pár dní mám 5 mesiacov a čas vraj strašne letí a mama si nič nepamätá (vyhovára sa, že je to kojením, ale čo si ja pamätám mamu vždy bola také zábudlivá) a tak mi ide písať vraj denník. Každý deň, o tom, čo sme robili a čo už viem, ale keďže jej bolo blbé začať od piateho mesiaca, tak zhrnula tých posledných pár aspoň do pár viet. Keď budem veľký, ukáže tento denník mojej frajerke, spolu s mojimi holými fotkami a ja sa budem hanbiť ako pes. Teraz našťastie ešte neviem čítať, tak jej odpúšťam, že je trápna a podelím sa o to aj s vami :)

Veci, ktoré Eva Eve neurobí..

Celý tento článok by sa dal zhrnúť do jednej vety - buďme, dokelu, empatickí a inteligentní. Ale keďže takto svet nefunguje a v Ikei dostanete 10 stranový návod na použitie aj k drevenej vareške, trošku sa rozpíšem. Rozmýšľala som tiež nad nadpisom a tento blog sa mal pôvodne volať - 10 vecí ktoré ma štvú počas PMS , z ktorých ma reálne v hormonálnej rovnováhe štvú len 4, ale bolo to príliš dlhé. Niekde som počula, že to, čo nás najviac hnevá na ostatných, nastavuje zrkadlo nám a ukazuje nám vlastnosti a chyby, ktoré nám vadia na nás samých. Ak je to tak, boh ma ochraňuj, i keď, niečo na tom asi bude. Na internete sa rozmohli v poslednej dobe Johnovia a Billovia, ktorí robia všetko super a správne. Ja som si pre moje účely požičala Evu. Nájdete sa? J

1.)    Eva má 4 deti a spokojnú rodinu. Eva to tak chce a plánovala. Eva sa kamošky s jedným dieťaťom nespytuje, kedy bude mať viac detí a nesúdi ju, keď kamoška viac detí nechce. Eva je múdra mama. Buď ako Eva.

2.)    Eva kojí svoje dieťa a berie to ako samozrejmosť. Eva ale o kojení nerozpráva každému koho stretne, nevyťahuje prso bez výstrahy počas rozhovoru s opačným pohlavím a nematkou kedykoľvek a nejde sa zároveň schovať do kanála, keď chce nakojiť svoje dieťa. Jej prvá otázka, keď stretne kamošku, ktorú desať rokov nevidela, nie je- kojíš? Eva je super. Buď ako Eva.

3.)    Eva má super kľudné a dobré dieťa, ktoré spí 12 hodín v noci a ďalších 12 hodín sa pekne hrá. Evino dieťa sa nikdy nehodilo v hračkárstve o zem. Eva nesúdi ostatné matky, ktoré majú iné deti a nesúdi ich výchovu. Eva je rada, že môže byť rada. Buď ako Eva a váž si svoje dieťa, a nehovor hop, kým neprejde pubertou.

4.)    Eva popri materskej pracuje. Kamoší sa s mamami, ktoré nepracujú. Eva nerieši. Eva vie, že každý si robí tak, ako najlepšie vie. Eva sa necíti byť viac ako iné mamy. Buď ako Eva.

5.)    Eva kamoškám prvorodičkám rozpráva veľmi cenzurovanú verziu svojho pôrodu a len tým, ktoré to počuť chcú. Eva chce, aby jej kamošky mali deti a nemali traumu. Hlavne, keď vlastne nie je z čoho. Buď ako Eva. (Na tomto bode musím popracovať J)

6.)    Eva vie, že má najkrajšie dieťa na svete, ale snaží sa to nevnucovať aj ostatným 36 fotkami na všetkých sociálnych sieťach. Eva sa snaží krotiť, aby si ju všetci neblokli ešte v šestonedelí. Eva sa ovláda. Buď ako Eva.

7.)    Eva má na výchovu svoj názor a rešpektuje aj názory ostatných. Snaží sa nechŕliť nevyžiadané rady, kým ju o to niekto nepoprosí. Eva je fakt múdra baba. Buď ako Eva.

8.)    Eva vie používať internet aj google, ale vie kedy zájsť k doktorovi. Eva sa na hrozivo vyzerajúci ekzém svojho dieťaťa nepýta na modrom koníku, ale zájde najprv k doktorovi. Buď zodpovedná – buď ako Eva.

9.)    Eva nezabúda na človeka, s ktorým má dieťa. Vie, že rodinu tvoria viacerí a že okrem mamy je aj žena. Eva si holí nohy aj v zime. Buď ako Eva. (Aj keď ti je zima, dáš to.)

10.)  Eva sa nerozčuľuje nad vecami, ktoré nezmení. Napíše si blog, pokecá s kamoškou, zahrá si míny, čokoľvek a nerieši. Buď ako Eva a nerozčuľuj sa, život je krásny J

 

Pekný deň.