Adaptácia v škôlke
Na začiatku školského roku som písala blog o adaptácii detí v škôlke a ako to prebieha u nás. Sľúbila som, že ponúknem aj názor odborníčky, pedagogičky z našej škôlky, ktorú si vážim a veľakrát nám pomohla na našej ceste k lepšej adaptácii. Tohtoročná a minuloročná situácia spojená s pandémiou je viac než neštandardná a veľa z nás zažíva situácie, že kvôli lockdownu a karanténam za jeden školský rok, môže prísť k viacerým situáciám, kedy si adaptačný proces začínate znovu a znovu.. A teda, čuduj sa svete, ani pol roka po začiatku školského roku, nie som tak úplne mimo :))
Rozhovor nájdete nižšie, spolu s odkazom na stránku Mindful a ochutnávkou z kurzu. Ďakujem Majke Červienkovej za jej čas. Ak vás rozhovor zaujme, odporúčam kurz Vnímavé rodičovstvo na Mindful-life.
Ja osobne si myslím, že je to veľmi individuálne a nedá sa všeobecne povedať, kedy je dieťa pripravené. Ja zvyčajne hovorím, že dieťatko je pripravené vtedy, keď je pripravená maminka. Pretože z mojich pozorovaní viem, že adaptácia je proces, ktorý sa týka celej rodiny, a teda, najmä maminky.
Ak maminka dôveruje pedagógom, je si svojim
rozhodnutím istá a nič ju nespochybňuje, že je preto „zlá matka“ –
dieťatko je úplne v pohode a v priebehu týždňa, či dvoch si
krásne zvykne.
Nie som psychológ a teda
psychologické hľadisko prenechám skúsenejším, no za seba môžem povedať, že
žiadna materská škola nedá dieťatku to, čo mu môže dať matka. Sú to väzby na
celý život.
- Sú nejaké známky toho, že je dieťa pripravené? Čo si môžeme všímať?
Takže, ak je maminka pripravená na tento veľký krok, u dieťatka si môžeme všimnúť záujem o vrstovníkov, ba dokonca nadväzovanie kontaktu s inými, často aj staršími deťmi na ihrisku, v herni, na krúžkoch a pod. Veľmi benefitné môže byť pre maminku ak počúva svoju intuíciu, a teda ak cíti, že ešte nie sú pripravení, je lepšie radšej ešte počkať. Aj keď z okolia počúva, že už by dieťa malo chodiť do škôlky. Myslím si, že každá maminka ten moment vycíti. Ak ho cíti, vtedy je ten správny čas.
- Máme dieťa pripravovať na škôlku už počas prázdnin? Zaužívať si nejaké rituály, motivovať ho alebo to radšej nechať plynúť?
Hm, aj toto je veľmi individuálne.
Maminka, ktorá potrebuje nastúpiť do práce zrejme bude preferovať hneď na celý
deň. A je to v poriadku. Pretože ak je takto nastavená maminka, dieťa
sa zvyčajne nastaví rovnako. Ak má maminka na to priestor a myslí si, že
by to jej dieťatku pomohlo, zvoľte postupný jemný prechod najprv na pár hodín
denne, postupne pridávajte. Aj tento model postupnej adaptácie je
v poriadku, pokiaľ je maminka o ňom presvedčená a komunikuje
s učiteľkami. Nie je to však možné v každej materskej škole, takže
veľa závisí aj od možností, ktoré nám ponúka.
-Po príchode do škôlky, často nastane situácia, že dieťa sa upokojí,
akonáhle vstúpi do triedy, ale to už rodič nevidí a je napätý celý deň, čo by
si poradila rodičom v takomto prípade?
Dôverujte svojim učiteľkám a opatrovateľkám. S láskou a dôverou v túto osobu a najmä s dôverou v svoje dieťa, dokážete robiť zázraky. Vyjadrite to aj slovne, poďakujte svojej učiteľke za starostlivosť a opateru pred dieťatkom. Trávi s ním väčšinu času dňa, je mu príkladom, vštepuje mu hodnoty do života, pomôže mu, objíme ho, ak to potrebuje....
Komunikujte s učiteľkou. Ak je to
možné, nech vám dá v priebehu dňa spätnú väzbu, ako sa má dieťatko, ak vás
to upokojí a je to pre vás takto v poriadku...
Adaptácia je podmienená tromi fázami,
ktoré je možné u dieťatka pozorovať. Viac o týchto fázach hovorím
v mojej pedagogickej koncepcii vnímavého rodičovstva v module, kde sa
zaoberám adaptáciou. O neúspešnej adaptácií hovoríme vtedy, ak sa dieťatko
neposunulo z prvej fázy v priebehu troch mesiacov. Zvyčajne sa
v praxi nestretávam s týmto modelom, no môže sa stať, že dieťatko má
len čiastočne zvládnutú adaptáciu a teda nie je prispôsobené úplne, čo
môže do veľkej miery narúšať edukačný proces v triede a vtedy je potrebné,
aby rodičia spolupracovali s učiteľkou a nastavili si ďalšie pravidlá
ako postupovať. Tých možností je veľa, závisí od konkrétneho dieťatka.
V tomto prípade je veľmi dôležité, aby to učiteľka vedela navnímať, kedy je to plač, pri ktorom dieťatko dosiahne, čo chce ( vtedy plače vždy, keď cíti hranice a skúša, či ich dospelý povolí...) -alebo či je to naozaj prejav emócie. Niekedy dieťatko nielen plače, ale v adaptačnom procese sa stretávam i s tým, že dokonca dokáže potlačiť svoje fyziologické potreby (nepapá, neciká a nechce spinkať v škôlke) za tým všetkým môže byť stres z odlúčenia. Preto nielen keď dieťatko veľmi plače, ale ja osobne niekedy navrhnem rodičom, aby ostali deň dva doma a venovali dieťatku plnú pozornosť...Je to veľmi benefitné aj pri budovaní imunity. Preto ak má dieťatko soplík v adaptačnom procese (často i celý prvý rok) potrebuje pozornosť, objatie a prejavy lásky svojim jazykom lásky.
-Vo vašej škôlke sú zmiešané triedy. Ako to hodnotíš s odstupom času?
Stretla som sa aj s názormi, že staršie deti sa môžu pri mladších nudiť a
stagnovať. Ja mám ale naopak pocit, že ich to učí vzájomnému rešpektu a práve
tých mladších „ťahajú“ vyššie.
Ja osobne vnímam veľký potenciál heterogénnej skupiny. Pracovala som aj v škôlke, kde boli triedy podľa veku (homogénne triedy), no mňa najviac fascinuje pozorovať ako veľmi prirodzene deti vnímajú svoje vekové odlišnosti. Často sú ako veľká rodina, či súrodenci. Učia sa navzájom si pomáhať. Učia sa názornými príkladmi, ako byť trpezlivým, súcitným, srdečným človekom, ako sa nebáť opýtať, požiadať o pomoc, nebáť sa vysvetliť kamarátom, ak niečo viem, naučiť niekoho to čo viem ja, budovať si vlastnú sebahodnotu a zažívať pri tom radosť z vlastného úspechu, ktorá je tak potrebná pri budovaní vnútornej motivácie.
-A posledná otázka na záver, stretla si sa s názorom odborníka alebo štúdiou, ktorá by tvrdila, že tieto plače pri adaptácii môžu spôsobiť aj dlhodobé traumy na našich deťoch alebo si len my rodičia musíme zvyknúť, že je to prejav detí, ktorý je náročný navonok, ale v konečnom dôsledku vedie na cestu osamostatnenia, ktorou si potrebuje prejsť každé dieťa?
Nestretla som sa s tým. Práve naopak- žiadne traumy. Adaptácia je cesta RODIČA A DIEŤATKA, cesta podpory, dôvery a lásky. Cesta veľkej zmeny, no zároveň poznávania toho kým sme a čo sme už zasiali.
Adaptácia
je prirodzená súčasť života, a hoc nie je zanedbateľná, nevenujte jej
všetku svoju pozornosť. Doprajte si čas na napĺňanie svojich potrieb
a nezabúdajte milé maminky, že vy ste tým najdôležitejším článkom
v adaptácii. Ste pre svoje dieťa ten najvzácnejší dar, tak sa oň
starajte s láskou.
Zhrnutie
DIEŤA
- sa s tým vyrovná skôr, ak podporíme jeho prirodzenú túžbu objavovať svet samostatne. Dávame mu voľnosť v pohybe, lození. Nebeháme mu za zadkom :)
- vždy sa rozlúčte, povedzte mu ako ho ľúbite a uistite ho, že sa vrátite (kedy)
- určite je to ťažké i pre vás, no ukážte mu, že vy dôveruje osobe, ktorej ho zverujete a viete, že bude oňho postarané
- rozprávajte sa veselo a optimisticky s osobou, ktorej zverujete svoje dieťa
- na plač reagujte súcitným tichom, objatím, dodržujte sľuby
- ADAPTÁCIA JE O RODIČOVI
- som dobrá matka, aj keď..... -doplňte si
- vymeňte slovo musím za môžem
- argumentujte, prečo chcete pre svoje dieťa kolektív a aktivity - presvedčili ste samú seba?
- počúvajte svoju intuíciu
- dôvera v pedagóga
- dôvera v dieťa
- trpezlivosť, je to len obdobie