O škôlke a veciach s tým súvisiacimi.

Sociálne siete sú o zdieľaní. Zistenie, že množstvo ľudí pospájaných po celom svete heštegmi nás robí menej výnimočnými, ale aj menej osamelými. Málokedy si idem cielene na internet po radu, ale veľakrát sa mi stane, že neplánovane narazím na situáciu, problém, ktorý práve riešim, aj u niekoho iného. Nepíšem, že ma problémy iných tešia, ale keď sa rovnaký problém rozdelí na viac pliec, ľahšie sa to potom nesie, nie?

Keď som pred pár rokmi zdieľala svoj „pôrodný príbeh“ ozvalo sa mi množstvo žien, mám, s tými ich. Po minulom blogu zažívam niečo podobné. To, čo zažíva žena po pôrode, nabitá hormónmi a neistotou, láskou a strachom, či je tá láska dosť, a zmesou rôznych iných pocitov. Neverím, že existuje mama, z radov tých normálnych, nech je akokoľvek pragmatická, ktorá nemá malú dušičku, keď prvýkrát odovzdáva svoje dieťa do brány škôlky. Ideálny vek na škôlku neexistuje. Verím, že ak by som mala 11 detí ( I feel you Boris), tak každé by bolo úplne iné a nastavené na iný čas.

Vo vašich otázkach ste sa pýtali na moju narážku na Rišiho ťažšiu adaptáciu. Poznáte seriál This is us? Ak nie, odporúčam, pozrite si. Je to aj o tom, že ak vychovávame s najlepším vedomím a svedomím, stále nevedomky spôsobujeme deťom drobné traumy a boliestky. Riši mal mať tri roky v septembri a Pati sa mal narodiť v auguste. Tak sme sa rozhodli, že Rišiho dáme do škôlky už v júli, že to nebude brať ako „odloženie“ a že je nahradený novým súrodencom. Napriek tomu, trvalo niekoľko mesiacov, kým si zvykol úplne a napriek tomu, že je už predškolák, proces úplnej adaptácie stále neprebehol. Vďaka tomu, že to mám s čím porovnať, myslím si, že sú typy detí, ktoré si na škôlku, nech je akokoľvek dobrá, nikdy nezvyknú úplne. 

Riši je typ dieťaťa, ktoré sa doma prehrá celé hodiny bez akejkoľvek asistencie, potrebuje svoj pokoj a priestor, ktorý v škôlke nemá, keďže sa musí zapájať aj do spoločných aktivít. Niekto by si možno vybral možnosť, nechať ho doma. Priznávam, zvažovala som aj túto možnosť, ale nakoniec som sa rozhodla, že chcem, aby do škôlky chodil. Jedným z dôvodov je, že neuvažujem o následnom homeschoolingu a chcem, aby chodil do klasickej školy - čiže tá adaptácia by ho čakala tak či tak a bude podľa mňa lepšie, keď ju absolvuje teraz v hravom prostredí, ako neskôr, kedy by už okrem procesu adaptácie bol zaťažený aj inými povinnosťami. Pre mňa je dôležité, že si zažíva aj škôlkarsky režim, ktorý mu doma nedokážem vytvoriť.

A v neposlednom rade, aj keď si osobne myslím, že socializácia malých detí sa trošku preceňuje a dokonca sa niekedy vzájomnej socializácii malých detí prikladá väčšia váha ako vytváraniu väzby na mamu- je to opäť individuálne a každé dieťa to má inak. A aj každá mama. Niee každý si môže dovoliť tráviť „quality time“ na rodičovskej plné tri roky, nech sú dôvody akékoľvek - či finančné, alebo len proste chcete- je to úplne v poriadku. 

Pred časom som sa v diskusii s riaditeľkou jednej súkromnej škôlky dočítala zaujímavý názor, že deti si potrebujú vytvárať a riešiť detské konflikty, že to u nich vzbudzuje pocit bezpečia v ich malom svete, je to úplne iný druh sociálnej interakcie akú majú s nami rodičmi alebo inými dospelákmi. 

Posledným, ale nemenej dôležitým dôvodom, je vytváranie návyku k nejakým povinnostiam. S Rišim sa snažím baviť otvorene, v krízových dňoch v škôlke si dávam záležať na večernom rozhovore, kedy sa bavíme o pocitoch. Otvorene mu priznám, že aj mne chýba, keď je v škôlke a že naňho myslím a že je mi občas za ním smutno, ale že je to v poriadku. Určite sa ho nesnažím nasilu rozveseliť, ale skôr prirodzene nasmerovať na to pozitívne, čo ho na škôlke baví.

Od psychologičky sme dostali pár skvelých tipov, ktoré môžu pomôcť prekonať smútok v škôlke aj staršiemu dieťaťu:

- Medailón s rodinnou fotkou sme nahradili rodinnými kameňmi- vybrali sme si každý svoj kameň v  špeciálnom obchode s kameňmi (myslím v takom s polodrahokamami a minerálmi, neberte dieťa do ALO Diamonds, ani do kamenárstva) a dohodli sme sa, že keď si budeme chýbať, len silno stisneme kameň a ostatní členovia rodiny budú vedieť, že na nich myslíme- táto zmena s kameňmi bol Tomášov nápad. Len teda mne to až tak nepomohlo, asi by som mala skúsiť to ALO J

- Vytvorenie denného režimu pomocou obrázkov- pevne stanovený denný plán pomôže aj dieťaťu, ktoré sa na zmeny adaptuje ťažšie a dá mu to väčšiu istotu.

- Malý strek maminho parfumu na rukáv tiež môže pomôcť, keďže vôňa má silný vplyv na emócie. O tom, že ja malý strek nepoznám a chalani chodia vyvoňaní tak, že môj Killian cítim v šatni ešte poobede, radšej pomlčím :)

Aby som odpovedala, aj na otázky týkajúce sa Paťka. Obaja chalani sú pre mňa dar. Riši v tom, že mi dáva odpovede o mne samej. Učí ma pozerať sa na veci inak, makať na sebe, učiť sa ako byť trpezlivejšia, vnímavejšia, lepšia mama a aj lepší a tolerantnejší človek.

Pati zas prišiel, aby ma naučil, že nie je všetko o výchove. Že nemusím do hĺbky analyzovať každý svoj krok a rozmýšľať, kde som spravila chybu. Lebo my si často myslíme, že reakcie a správanie detí je závislé od našej výchovy. Čoraz častejšie si ale uvedomujem, že jediné čo deťom môžeme dať sú hodnoty, ktoré zdieľame ako rodina, ale to s akou povahou sa narodia výchovou až tak nezmeníme. Môžeme sa aj na hlavu postaviť a to teda, že to aj dosť veľa mám v poslednej dobe skúša, ako tak vidím pozorujúc tie instagramové stojky.

A tak má Pati v dvoch rokoch bezproblémovú adaptáciu. Napriek tomu, že ho stále kojím, v škôlke aj spáva (cez obed- v noci nie, i keeeď J), ráno sa rozlúči a bez plaču uteká do triedy. Zvykol si na režim, našiel si kamošov, zapája sa do aktivít (pri ktorých netreba sedieť viac ako minútu). Aby som bola úprimná, jediné problematické sú zobudenia sa z obedného spánku, kedy ale pomáha odpútanie pozornosti- najčastejšie olovrantom, prípadne zaberie môj rýchly príchod.

Tak ako veľa z vás v mnohých veciach ani po mesiaci nemám jasno. Momentálne sledujem kurzy Mindful na vnímavé rodičovstvo, ktoré nahrala Majka Červienková. Majka je „naša učiteľka“ od začiatku, a aj keď sa pri chalanoch vystriedali aj iné učiteľky, mala ich vždy pod dohľadom.  Ak chcete vedieť aj pohľad zo strany pedagogičky, skúsenej, ale stále citlivej, odporúčam. Mám pripravených aj pár otázok, ktoré Vám pridám v najbližších dňoch, hneď ako mi prídu odpovede od Majky.

Štyri roky. Toľko má posledný príspevok na mojom blogu. Odvtedy pribudlo pár dlhších, či menej dlhých, príspevkov na instagrame, ale blog som zanedbávala, lebo úprimne – nebolo o čom. A keď bolo, chcela som to niečo žiť a nie o tom písať. Prípadne len tak spať, aby bolo AKO žiť. No a teraz sú chalani v škôlke. Tretí deň. Tretí deň po piatich rokoch na materskej, som doobeda doma sama a deti sú v inštitúcii. Tak vám idem napísať blog. O adaptácii. Mojej. 

Nehovorím, že som si chvíle doma s nimi neužívala, ale asi ako každá mama som mala stavy „teraz, keby som mohla robiť nič, robila by som toto..“ . Tak som prišla prvý deň domov, sama a robila som NIČ. Ale nie také to užitočné príjemné nič. Nečítala som knihu, netriedila som šatník, nezachraňovala som pandy, nevarila som jedlá, ktorých príprava trvá dlhšie ako zaliať kuskus vodou a pridať tam tuniaka a ktoré som vždy chcela variť „keď budem mať čas“. Dokonca som ani nespala, ani som nešla s kamoškou na kávu, nepozrela som si ani Netflix. Robila som také to odveci bolehlavové nič - scrollovala som si instagram, facebook, otvorila som aj bulvár (lebo aj ja patrím, medzi tých 90 percent Slovákov, ktorí odsudzujú podradnú novinárčinu, ale kto nemá ani raz topky.sk v histórii prehliadača, nech hodí mobilom). Nemala som žieden skvelý pocit úľavy, že chalani sú v pohode a ja sa môžem vrátiť do starej práce alebo rozbehnúť nové projekty a venovať sa veciam, ktoré som nestíhala. Tak som tu v stredu sedela a nerobila nič. Chalani v pohode neboli. Aby som to upresnila, Riši chodí do školky, ktorá je skvelá. Teda, má muchy, ako všetky škôlky, ale koniec koncov tam má kamošov, chodí tam rád a v základných princípoch jeho škôlka spĺňa všetko, čo od nej očakávam. Navyše domov chodí solídne zablatený, tak si hovorím, že nuda tam byť nemôže. Posledné mesiace ale boli problematické, prišlo to s prázdninami, a Riši mal obdobie, že do škôlky odmietal chodiť. Posledné týždne bol teda doma a aj prvý deň nástupu bol ťažší, nakoniec sme to nejako ustáli a našťastie štvrtok a piatok už boli v poriadku. Čo sa týka Paťka, je to ešte komplikovanejšie. Naozaj nebolo v pláne, aby už išiel do škôlky. V auguste mal dva roky a podstate nás nič netlačilo, aby už začal chodiť. Ja osobne som sa vlastne na toto obdobie s ním doma tešila. Lenže Pati posledné týždne viac ako mňa riešil Riška, kde je, s kým je a rána, keď bol Riši v škôlke, celé preplakal. Tak sme sa rozhodli, že to skúsime a uvidíme. Dáva mi väčší význam, dať dieťa do škôlky, keď tam chce ísť samo, ako ho rok presviedčať, že ešte nemôže a potom, keď pochopí, že ešte nemôže, ho nútiť, že teraz už zas musí. Chápeme sa? I keď je pre mňa náročná predstava, že som sa dobrovoľne ukrátila o magický rok na materskej, kedy prichádza na scénu obdobie vzdoru. Čo mi vnuklo nápad, že keď už mám dnes to voľno, možno by som sa mohla ísť nostalgicky hodiť o zem aspoň sem k nám vedľa do Jednoty. 

No a čo teda so mnou? Mám pár plánov. Okrem toho, že by som sa rada vrátila k písaniu, plánujem si dať dokopy aj vlastnú stránku, kde bude viac priestoru, ale až keď napíšem aspoň pár súvislých blogov v priebehu nasledujúcich týždňov, lebo investícia do vlastného webu, kde pribudne príspevok každé 4 roky je asi zbytočná.

Plánujem Vám v nasledujúcich dňoch predstaviť projekt, pri ktorého zrode tak trochu stáli všetci členovia našej rodiny a na jeho „mamu“ som veľmi pyšná, lebo je to niečo, čo na Slovensku nikto iný nespravil a ja sa na to teším aj ako konzument.

Plánujem viac zamakať aj na svojom instagramovom feede a posunúť sa nielen obsahovo, ale aj vizuálne v čom mi pomôžu odborníci na slovovzatí (nie, tentoraz nemyslím Mgr. Googla a Ing. Pinteresta).

Ale teda, o tom viac nabudúce.

Par postrehov na záver.

4 roky v živote človeka stačia na to, aby si komplet odvykol od diakritiky. A yabudol, kde sa prepína en na sk klávesnicu.