Aj keď v poslednej dobe sa skôr vyňadrujem, než vyjadrujem, udalosti posledných dní a týždňov mi nedajú pokoj.
Keď som sa predminulú noc zobudila, aby som nakojila krpca, chytila som do ruky mobil a snažila som sa trošku prebrať, aby som nezaspala. Udalosti, ktoré sa stali v Paríži ma prebrali tak, že od piatej ráno som už nemohla zaspať vôbec. Viem, nie sú to ojedinelé hrôzy, dennodenne sa dejú iné, možno horšie veci, o ktorých bežné médiá neinformujú. Prečo to tak je neriešim. Môj muž ma naučil, že sú veci, ktoré neovplyvním a nemá zmysel sa tým zaoberať a trápiť. Tak som v tomto duchu uzavrela tému ponožiek pohádzaných po zemi, ľudí bez zmyslu pre humor a tiež to, či náš svet riadia ilumináti podľa nejakého vyššieho svetového poriadku alebo nie. Možno to zo mňa robí ovcu, ale ako sa hovorí- i dont care, mohli by ma volať aj horšie :)
To, čo mi napadlo je, či je zodpovedné do takéhoto sveta priviesť deti. Deti, ktoré možno o pár rokov budú utekať pred vojnou alebo v nej bojovať. Oplatí sa kvôli pocitu, naplneniu vlastnej sebeckej predstavy o rodine a uspokojeniu materinského inštinktu splodiť nového človeka bez toho, aby sme mali istotu, čo bude zajtra a či naše predstavy o tom, že žijeme v mieri nespadnú ako domček z karát? Myslím si, že odpoveď je áno. Nie sme prvá generácia žijúca v neistote. Naši starí rodičia prežili vojnu, rodičia prežili veľkú časť života v režime, kde sa báli vyjadriť svoj názor a my sme sa narodili do doby, kde padali železné opony, rúcali sa múry, ale aj tak nič nebolo isté. Ak by som šla ďalej do minulosti- dobu temna vždy vystriedalo znovuzrodenie. Stredovek a renesancia.. Raz sme hore, raz dole. Možno naozaj nastal čas, kedy ľudstvo musí spadnúť nižšie po kĺzačke sinusoidy, aby sme zas mohli stúpať hore.
A jedinou nádejou sú deti. To ako ich vychováme. To, koľko lásky sme schopní im dať, aby ju mohli rozdávať do sveta ďalej. Ako im ukázať, ako žiť správne. Že je dôležitá pokora a nie moc. Že ľudia nie sú len dobrí alebo zlí a že nie je dôležité sa nepomýliť, ale dokázať si priznať chybu. A že ľudia sa naozaj nedelia podľa vierovyznania alebo farby pleti, či krajiny z ktorej pochádzajú. Že tolerancia je dôležitá a že počúvať niekedy znamená viac než rozprávať. Také tie staré známe pravdy, ktoré sú tu už veky vekov, ale občas na ne zabúdame. A vždy, keď si budeme myslieť, že my vychovávame deti, tak by sme sa mali zamyslieť, že tí malí a neskazení človiečikovia sem prišli, aby vychovali nás. Takže definitívne- odpoveď je áno, napriek tomu, čo sa deje. V Paríži, v Bejrúte, na Ukrajine, v Sýrii, alebo možno len vo vedľajšom byte, kde sa niekto možno práve teraz trápi..verím, že nás nečakajú zlé časy. Čakajú nás také časy, aké si zaslúžime. Snažme sa, aby boli čo najlepšie.
#justpray ☺️
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára