OLI CHRUM BLOG

..lastovičia vsuvka alebo čo bolo predtým

Za posledných 5 rokov sa sťahujem presne siedmykrát. Prvýkrát som odchádzala od našich na intrák. Mala som 21 a o svete ideály, že dievčatá sú čistotnejšie ako chlapci a že to, čo sa hovorí o intrákoch sú len povery na vystrašenie študentov z východu (čiže všetkých, smerom od Trnavy doprava), aby zostali doma v rodných dedinách a neobsadzovali lukratívne miesta, pracovné aj tie v MHD, Bratislavčanom. Všetko to ale bola pravda, a tak som sa po pár mesiacoch intrákového života rozhodla odsťahovať do súkromia. Lásku si za peniaze nekúpiš (vraj), ale súkromie áno. Keďže ako študent nemáte peňazí nazvyš, zakotvila som na byte s ďalšími mladými alebo večnými študentami. Na toto bývanie, vyzdobené koberčekmi a detským nábytkom z Ikei, som bola zvlášť pyšná. Až tak, že som sa rozhodla si domestifikovať zviera a petržalskú izbu so mnou obýval aj exotický papagáj –  boli sme poňho až vo Vrábloch, tuším – Ťuťu. Okrem Ťuťu, ale vo vedľajšej izbe býval aj exotický Ďuri, ktorý sa na byte objavoval sporadicky, netušili sme čím sa živí, ale keď jedného dňa dovliekol domov vrecká so zeminou a kopu črepníkov, pochopila som, že ak sa nechcem stať súčasťou bratislavského drogového kartelu, je načase

zdvihnúť kotvy.

Z Petržalky som sa presunula na Dlhé diely. Adrenalínové hľadanie parkovacieho miesta mi spríjemňovalo každodenné hodinové cestovanie do práce, ktorá bola od môjho bytu asi 3 km. Ešte polhodinka navyše a suma sumárum, mohla som kľudne dochádzať aj z Banskej Bystrice a vyšlo by ma to časovo približne rovnako. Bol čas zísť z kopcov naspäť a hľadať niečo priamo v meste. Mala som šťastie a po pár mesiacoch som objavila byt v Novom meste, blízko do roboty, pri policajnej stanici, pri nákupnom centre a pri.. bordeli. Kompletná občianska vybavenosť, ako sa na veľké mesto patrí J Napriek tomu, že sa mi v Bratislave celkom páčilo a nikdy som na ňu nenadávala (že vraj ani ona na mňa) som zistila, že každý víkend ma to ťahá domov. Jeden piatok, keď som ako každý víkend balila seba, čivavu Ruby – ktorá medzitým pribudla do mojej domácnosti a počet zvieracích členov tým prekonal ľudskú menšinu- mňa – s Ťuťu a odchádzala na víkend opäť domov, som pochopila, s klietkou v jednej ruke a s kufrom v druhej ruke, s Ruby na pleci a pohľadmi susedov na chrbte, že je čas ísť naspäť domov. Niektorí ľudia sa rozhodujú vrátiť pár mesiacov, polroka, rok. Ja som odišla zo dňa na deň. Jeden víkend som zbalila pol pežota, ďalší víkend celý pežot a bola som doma. Teda, aspoň myslím. Nasledujúci víkend si nepamätám. Po tom, ako som sama vláčila milión vecí a otočila 5 poschodie v bytovke bez výťahu asi 474 krát, som ostala týždeň v posteli s horúčkou. Eufória z mamahotela ma opustila po pár dňoch, keď som zistila, že mám 25 rokov a síce ožehlené veci (v Bratislave som žehličku nevidela, ak nerátam tú na vlasy) a navarené, ale naši sa ma pýtajú KEDY prídem, s KÝM idem a PREČO idem, keď som ko-neč-ne doma. :)

Kým som sa stihla odsťahovať sama, našla som si toho najlepšieho spolubývajúceho na svete, ktorý tiež vedel žehliť, a tak bolo rozhodnuté sťahovali sme sa spolu – môj šiestykrát.

Mali sme šťastie, nielen na seba, ale aj na krásny byt, a keby som si dnes mohla niečo z neho zobrať, bol by to najkrajší výhľad na Bystricu, parkovacie miesto a drevenú dosku v kúpeľni. V podnájme sa večne bývať nedá, a tak sme sa tento rok rozhodli, že si ideme budovať niečo vlastné. Na sekundu som rozmýšľala, ako dobre by horeli moje veci a že si naozaj neviem predstaviť sťahovať ich OPÄŤ. Máme ale malý byt a tak si hovorím – koľko asi vecí tu mám? To nemôže byť veľa. Ale paradoxne bolo. Neviem, či na toto neexistujú fyzikálne zákony, ale určite mám viac vecí, ako ten byt dokáže obsiahnuť. Vždy, keď niečo zbalím, niečo nové sa vynorí a banánové krabice sa síce plnia, ale nič neubúda. Nechuť zo sťahovania, prebíja jedine eufória z toho, že si prerábame byt, ktorý bude náš. Naša hypotéka na 100 rokov, len a len naša (jedine, že by sa nám ju niekto ešte podujal splácať, radi sa podelíme.) Do nášho bytíku, ako ho voláme, sme sa buchli obidvaja. Málokedy sa zaľúbite do niečoho starého, polorozpadnutého, páchnuceho starinou (teda, pokial' nie ste zlatokopka a to staré nie je Huge Hefner a cítite vo vzduchu šancu dediť:) ) ale my sme ten byt zbožňovali hneď. Mal balkón, mal izby, mal strechu, mal výhľad, mal park. Nemal výťah, ale láska je vždy na začiatku slepá a veľa vecí sme mu odpustili. Keďže povodní majitelia sú mimo Slovenska, dohodli sme sa, že byt si vypraceme sami. Netušili sme, do čoho ideme. Opäť, proti všetkým fyzikálnym zákonom, tento byt obsiahol veci nazhromaždené od prvej svetovej vojny. Ja som vycítila šancu reštaurovať, predstavovala som si, ako budem dávať dokopy staré kabelky z prvej republiky a čo Tomi odnášal k smetiaku, zvláčala som ja naspäť. Keď sme toho začali mať v byte nahromadené viac ako toho, čo bolo von pri smetiaku a už som zvláčala aj to, čo nevyniesol môj muž, pochopili sme, že je čas, aby som sa utiahla do bezpečnej vzdialenosti. Na týždeň som išla na Maltu, čo bolo dosť bezpečné a na diaľku som trpela, keď mi chodili správy koľko vecí sa už vyhodilo. Tie knihy, tie misky, skryté poklady v papundekolvých skriniach,,, Ale čo oči nevidia, srdce nebolí a s odstupom času som bola rada, že som sa vrátila do prázdneho priestoru, ktorý bolo treba už len prerobiť. Sami by sme si asi neporadili a preto sme to konzultovali s odborníkom a kamarátom v jednom. A tam som prvýkrát zažila pocit, keď niekomu nadšene hovoríte svoje predstavy a on sa na vás pozerá a potom – sa rozosmeje. Áno, to, že odoberáte Pekné bývanie a Môj dom vás nespraví profesionálneho dizajnéra, ale bolo pre mňa tažké zmieriť sa s tým, že moja predstava o kombinácii vintage, rustikálneho, minimalistického, škandinávskeho, industriálneho a piatich druhov rôznych materiálov by na 70 metroch štvorcových fakt pôsobila chaoticky. Keď sme sa dostali k nejakej forme a tomu, čo asi chceme, začali nám radiť všetci naokolo. Nevyhadzujte parkety, radšej ich vybrúste. Parkety vyhoďte, sú s tým len starosti. Dajte si tmavú podlahu, dobre sa udržiava. Dajte si bledú, nevidno na nej prach. Áno, biela kuchyňa bude krásna. Preboha nie bielu, keď prídu deti, bude vidno každú capku. A takto dookola. Nie sú to ale len dobre mienené rady od známych. Ak ste si doteraz mysleli, že ste celkom celistvá osobnosť, musíte si zvyknúť že pri prerábke vo vašej hlave žijú ešte minimálne ďalšie 4 hlasy, ktoré sa rozhodli pre úplne inú kúpeľňu a vy ich musíte potláčať do konca života alebo nikdy nebudete vo vašej kúpeľni šťastní, lebo medzi sprchovaním a umývaním zubov stále budete uvažovať, čo keby tu bola iná mozaika. A vaňa namiesto kútu. atď. A tak je to so všetkým. Ďalšou vecou sú termíny. Nie, nikto nedokáže prerobiť byt za mesiac, nepodarilo sa to ani nám a nepodarí sa to nikomu, pokiaľ nie ste súčasťou americkej reality šou o bývaní. A tak som na prahu siedmeho sťahovania a čaká ma pár dní bývania niekde, ale ako som písala. Tú eufóriu zo sťahovania do vlastného hniezda neprehluší nič, ani obava z bývania pod mostom:)

Obývačka s neskutočnými šuplíkovými pokladmi :)

Retrokuchyňa :)

Pôvodná kúpeľňa

Terajšia detská -fakt :)

UPDATE. Keď som písala riadky vyššie, ešte som netušila, že slova hniezdo sa moje vaječníky chytia tak doslovne. A tak, pár mesiacov po úvahách, či bude z tretej izby, pracovňa, zimná záhrada alebo infrasauna máme rozhodnuté. Bude to detská. Taká menšia, pre dieťa, ktoré nemôže byť nadrozmernej veľkosti, lebo máme problém :) Mimochodom, už som počula názor, že náš byt nie je veľmi babyfriendly, tak uvidíme aké bude naše dieťa a že kto z koho.