OLI CHRUM BLOG

..pár slov na úvod?

Myslím si, že úvody sú preceňované. Ako sa hovorí: zlý začiatok – dobrý koniec. Až mi je ľúto, keď si predstavím, že by som inak sľubný koniec pokazila hneď na úvod úvodom. Preto sľubujem, nebudem sa veľmi snažiť. A priznám sa, že mi to celkom vyhovuje, keďže úvody sú aj tak najťažšie. Jadro je fajn, to ste už rozbehnutí, ide to samo. Ale úvody? Pred pár rokmi – povedzme tak pred pätnástimi by som to vyriešila jednoducho, listy kamošom z táborov začínali jednoduchým – prepáč, že ti píšem krivo, vypila som jedno pivo. A malo to štýl, vtip, ľahko sa na to nadväzovalo. Teraz by to vyznelo pomerne čudne. Predstavte si začiatok motivačného listu, seminárky, úvod zamestnávateľovi s týmito slovami a pritom, bolo by to oveľa reálnejšie,, ako keď sme mali 10 a pravdepodobne sme žiadne pivo nevypili. A týmto sa vlastne dostávam k jadru- ja si tiež žiadne pivo nasledujúcich pár mesiacov nedám. Nemám už dvanásť, minimálne fyzicky už nie – nie, nepatrím medzi tie šťastné ženy, ktorým, keď sa nenamaľujú by nepredali cigarety. Nie, ja, keď sa nenamaľujem, vyzerám len zle a choro :) Ale aby som neodbočovala. Pivo si nedám, lebo to matky proste nerobia. 

V okamihu, keď píšem tieto riadky má moje dieťa, podľa aplikácie v telefóne, veľkosť figy - ale robí to zo mňa menšiu matku ako povedzme z matky, ktorej dieťa už má veľkosť kokosu, manga alebo iného ovocia - mimochodom - čo za ovocinársky koncern spozoruje túto aplikáciu? Ale zas, hovorím si mohlo to byť aj horšie, mohli to byť napríklad zbraniari a ja by som sa v 11. týždni dozvedela, že moje dieťa je ako kolt. Prípadne, tesne pred 40. týždňom, že je na čase vybrať samopal. Takže tak. Figa teda. Keď som sa dozvedela, že čakám dieťa, bolo veľké ako hrozno - neviem, či sušené alebo normálne- ja som si predstavovala také bez jadierok, lebo to mám rada- vtedy som ešte mala chute, ktoré do nechutí prešli až neskôr. Vlastne rozmýšľam, či to priznať, ale keď som sa dozvedela, že čakáme prírastok, bola som v štádiu hladovky a detoxu. Bolo tesne po Vianociach, čas na to, aby sa človek prečistil, a i keď neviem, čo je zlé na kapuste a zemiakovom šaláte (ved zelenina nie? -myslíte, že je to len antipropaganda tých ovocinárskch koncernov? Ak to číta niekto kompetentný – na toto by si bolo treba posvietiť) každopádne, svoje dieťa som nechala vyhladovať, keď malo len chabé tri týždne. Celá moja kúra teda trvala namiesto desať dní len tri a nikto nešiel do obchodu rýchlejšie kupovať pribináčiky, čokolády a maslové croisanty - nikto. Tešila som sa na povolené prežieranie a priberanie, ktoré je nevyhnutné. Lebo, veď jem za dvoch, teda vlastne za troch, keďže môj frajer sa hladovku rozhodol dodržať a na detoxe bol, narozdiel odo mňa, ešte nasledujúci týždeň. Tá bolesť v jeho očiach, keď som si namáčala banán do nutely bola krutá, ale hormóny boli silnejšie. Za najväčšiu skúšku nášho vzťahu považujem, keď som ho zobudila o jedenástej v noci, lebo som si nevládala otvoriť oriešky a myslím, že kúsok jeho srdca vtedy voči mne ochladol, ale ono sa to snáď opäť vráti, keď si odtrpím časť dedičného hriechu a porodím mu v mučivých bolestiach potomka. O to smutnejšie je toto celé, že keď píšem tieto riadky napína ma, čo je neklamné znamenie toho, že doba obžierania skončila rýchlejšie ako prišla a po nej prišla fáza, ktorú som si poeticky nazvala- čakanie na zvracanie. Áno viem, mamičky z modrého koníka majú na toto obdobie kvetnatejšie názvy - ako tehuľkovanie, kinderkovanie a pod. Ale povedzme si pravdu, veríte niekomu, kto vidí modré kone? (smajlík)

Na jednej strane vidieť dve čiarky na teste, keď si myslíte že máte praobyčajný zápal močových ciest to bol najkrajší pocit na svete – až taký, že som to musela ihneď volať tomu, kto bol za to všetko zodpovedný. Viem, že telefonát nie je najoriginálnejší spôsob, ako to oznámiť, ale sľubujem, že pri ďalších deťoch si dám záležať viac a možno aj nejaké papučky s ocikaným testom naaranžujem. V návale plaču ma budúci ocino začal utešovať, že nemám plakať, že všetko bude v poriadku, čím som sa na sekundu cítila ako v reality šou tehotná v 16-tich a musela som rýchlo vysvetľovať, že je to plač šťastia. Teda, vtedy som plakala prvýkrát, odvtedy som spustila plač už viackrát. Plačem pri televíznych novinách, pri reklame na plienky, dnes som plakala cestou po schodoch (bývame na 4. bez výťahu, do plaču ma bralo už aj pred tehotenstvom ) a plačem aj pri pomyslení, že by som zas mohla plakať. Vedci a filozofovia sa už veky vekov zaoberajú tým, či má človek dušu, ja s istotou tvrdím, že ak som aj nejakú mala, moje hormóny ju už načisto utlačili.

Nieže by mi nasledujúcich 5 testov, ktoré som si spravila nebolo dostatočným dôkazom, že som tehotná, ale už som sa nevedela dočkať, kedy mi to potvrdí doktor. Na sone mi ukázal gestačný vak, a cítila som sa trošku dotknutá, že ho oslovuje tak neosobne, je to podľa mňa podobný pocit, ako keď vaše talentované dieťa nedostane sólo úlohu na vianočnej besiedke. Ale ok, nebudem to brať osobne a budem sledovať menej amerických filmov, kde sa na prvom sone dieťa pomaly neprihovorí rodičom. Moje dieťa bolo teda ešte neviditeľné, schované vo vaku, ale to mi nezabránilo sa usmievať 24/7 a hladkať si bruško a podopierať kríže, kedykoľvek to bolo možné. Cítila som sa osobne dotknutá, keď ma niekto nepustil do dverí. Ľudia sú tak nevšímaví, fakt nikto nevidí, že mám v bruchu vak s dieťaťom? Priznávam, v krízových situáciách som pristúpila aj k vypúčaniu brucha a prehýbaniu v krížoch, a keď sa ma niekto spýtal, či som tehotná (veľmi tenký ľad, takto v povianočnom období) tak som sa záhadne usmievala a okúňala. Ale.. sme po prvom trimestri a je načase sa prestať okúňať. Hej hej, som v tom a keď ma stretnete, nebojte sa ma spýtať, či som pribrala, lebo nie- nie som tučná. som tehotná. A ak ste to dočítali dokonca, tak ste v TOM so mnou, teda s nami, keďže odteraz budem o nás hovoriť len v pluráli.