OLI CHRUM BLOG

Štyri roky. Toľko má posledný príspevok na mojom blogu. Odvtedy pribudlo pár dlhších, či menej dlhých, príspevkov na instagrame, ale blog som zanedbávala, lebo úprimne – nebolo o čom. A keď bolo, chcela som to niečo žiť a nie o tom písať. Prípadne len tak spať, aby bolo AKO žiť. No a teraz sú chalani v škôlke. Tretí deň. Tretí deň po piatich rokoch na materskej, som doobeda doma sama a deti sú v inštitúcii. Tak vám idem napísať blog. O adaptácii. Mojej. 

Nehovorím, že som si chvíle doma s nimi neužívala, ale asi ako každá mama som mala stavy „teraz, keby som mohla robiť nič, robila by som toto..“ . Tak som prišla prvý deň domov, sama a robila som NIČ. Ale nie také to užitočné príjemné nič. Nečítala som knihu, netriedila som šatník, nezachraňovala som pandy, nevarila som jedlá, ktorých príprava trvá dlhšie ako zaliať kuskus vodou a pridať tam tuniaka a ktoré som vždy chcela variť „keď budem mať čas“. Dokonca som ani nespala, ani som nešla s kamoškou na kávu, nepozrela som si ani Netflix. Robila som také to odveci bolehlavové nič - scrollovala som si instagram, facebook, otvorila som aj bulvár (lebo aj ja patrím, medzi tých 90 percent Slovákov, ktorí odsudzujú podradnú novinárčinu, ale kto nemá ani raz topky.sk v histórii prehliadača, nech hodí mobilom). Nemala som žieden skvelý pocit úľavy, že chalani sú v pohode a ja sa môžem vrátiť do starej práce alebo rozbehnúť nové projekty a venovať sa veciam, ktoré som nestíhala. Tak som tu v stredu sedela a nerobila nič. Chalani v pohode neboli. Aby som to upresnila, Riši chodí do školky, ktorá je skvelá. Teda, má muchy, ako všetky škôlky, ale koniec koncov tam má kamošov, chodí tam rád a v základných princípoch jeho škôlka spĺňa všetko, čo od nej očakávam. Navyše domov chodí solídne zablatený, tak si hovorím, že nuda tam byť nemôže. Posledné mesiace ale boli problematické, prišlo to s prázdninami, a Riši mal obdobie, že do škôlky odmietal chodiť. Posledné týždne bol teda doma a aj prvý deň nástupu bol ťažší, nakoniec sme to nejako ustáli a našťastie štvrtok a piatok už boli v poriadku. Čo sa týka Paťka, je to ešte komplikovanejšie. Naozaj nebolo v pláne, aby už išiel do škôlky. V auguste mal dva roky a podstate nás nič netlačilo, aby už začal chodiť. Ja osobne som sa vlastne na toto obdobie s ním doma tešila. Lenže Pati posledné týždne viac ako mňa riešil Riška, kde je, s kým je a rána, keď bol Riši v škôlke, celé preplakal. Tak sme sa rozhodli, že to skúsime a uvidíme. Dáva mi väčší význam, dať dieťa do škôlky, keď tam chce ísť samo, ako ho rok presviedčať, že ešte nemôže a potom, keď pochopí, že ešte nemôže, ho nútiť, že teraz už zas musí. Chápeme sa? I keď je pre mňa náročná predstava, že som sa dobrovoľne ukrátila o magický rok na materskej, kedy prichádza na scénu obdobie vzdoru. Čo mi vnuklo nápad, že keď už mám dnes to voľno, možno by som sa mohla ísť nostalgicky hodiť o zem aspoň sem k nám vedľa do Jednoty. 

No a čo teda so mnou? Mám pár plánov. Okrem toho, že by som sa rada vrátila k písaniu, plánujem si dať dokopy aj vlastnú stránku, kde bude viac priestoru, ale až keď napíšem aspoň pár súvislých blogov v priebehu nasledujúcich týždňov, lebo investícia do vlastného webu, kde pribudne príspevok každé 4 roky je asi zbytočná.

Plánujem Vám v nasledujúcich dňoch predstaviť projekt, pri ktorého zrode tak trochu stáli všetci členovia našej rodiny a na jeho „mamu“ som veľmi pyšná, lebo je to niečo, čo na Slovensku nikto iný nespravil a ja sa na to teším aj ako konzument.

Plánujem viac zamakať aj na svojom instagramovom feede a posunúť sa nielen obsahovo, ale aj vizuálne v čom mi pomôžu odborníci na slovovzatí (nie, tentoraz nemyslím Mgr. Googla a Ing. Pinteresta).

Ale teda, o tom viac nabudúce.

Par postrehov na záver.

4 roky v živote človeka stačia na to, aby si komplet odvykol od diakritiky. A yabudol, kde sa prepína en na sk klávesnicu.